Kriaky - slovenský horor o nevýhodách kúpania v jazere

    Strach bežne nepatrí k emóciám, ktoré by človek chcel zažívať na každodennej báze. Ťažko by si niekto išiel večer ľahnúť s túžbou, aby zase počul nevysvetliteľné zvuky z povaly, alebo sa nevedel dočkať návštevy zubára, lebo čo môže byť lepšie ako si obhrýzať nechty zubami, ktoré o chvíľu možno nebudete mať. Napriek tomu sa v určitých situáciách vystavujeme strachu dobrovoľne. Ja sa napríklad najradšej bojím s knihou v ruke - nie keď sa ňou pokúšam zneškodniť enormne vypaseného sršňa, ale keď si užívam strašidelný príbeh na jej stránkach. Najnovšie sa ku mne dostal hororový debut mladého slovenského autora Lukáša Poláka, Kriaky.

    Kriaky sú malebnou dedinkou, ktorej dominantou je namiesto pamätníka s hovnom v dlani tajomné jazero so studňou. O tomto jazere kolujú znepokojujúce legendy, niektorí obyvatelia Kriakov ho nepokladajú za nevinnú vodnú plochu ani za útulné miesto na grupáč komárov, ale za živý organizmus s vlastnou, dosť zlomyseľnou vôľou. Keď do dediny prichádzajú detektív Rúfus v snahe odhaliť záhadu zmiznutého tela malého dievčatka a Ester, ktorá si tu naplánovala rande so svojou stratenou minulosťou, spočiatku tiež pokladajú strašidelné historky spojené s jazerom za krčmové báchorky, ktorými si štamgasti krátia dlhú chvíľu medzi siedmym a ôsmym čapákom. Ich realistický pohľad na život však dostane riadnu šupu kres papuľu, keď niekoľko obyvateľov dediny náhle zmení vizáž a spolu s ňou aj gastronomické preferencie.

    Kriaky sú útlou knižkou, takže na nejaký dlhý pozvoľný rozbeh tu nie je priestor. Po úvodnom zoznámení sa s postavami a kratučkom naznačení, že ekzém z rias vo vode alebo neurotický kapor nie sú jediným nebezpečenstvom číhajúcim v jazere, autor rýchlo rozbaľuje svoj hororový arzenál. Atmosféra v dedine sa rýchlo zvrhne z tajomného oparu na nočnú moru. Osobne by som uvítala trochu prepracovanejšie zahrávanie sa s čitateľovou mysľou - mne nevadí, ak autor chvíľu pochoduje okolo horúcej kaše a nechá ma tápať, či sa v knihe naozaj deje niečo hodné konšpiračného webu, alebo sa nakoniec nájde logické vysvetlenie, na druhej strane mnohým čitateľom bude práve absencia rozťahaného intra vyhovovať. 

    Lukáš Polák sa vo svojej knihe inšpiroval tvorbou Stephena Kinga a H.P. Lovecrafta, a minimálne toho Števa som v deji identifikovala - Kriaky v sebe majú čosi z Tommyknockerov aj Pod kupolou. S tvorbou desivých scén autor nemá problém - mňa už v knihe vystraší máločo, ale spievajúce mŕtve decko to zaručene dokáže. Obyvatelia dediny, ktorých zlákala moc jazera, tiež prejdú takou nechutnou transformáciou, že Quasimodo pri nich vyzerá ako model na spodné prádlo Calvin Klein. Aj v ich prípade by som videla priestor na pomalšiu rozlúčku s ľudskou podobou, ale Polák to vezme zhurta a Kriakovčania absolvujú premenu len o čosi menej rapídne ako Optimus Prime. 

    Postavy sú výrazné a ľahko zapamätateľné, či už ide o partiu dedinských exotov, príťažlivú domácu alebo úchylného hrobára. Moje sympatie si však nikto extra nezískal. Možno to bolo aj tým kratším rozsahom, ja skrátka potrebujem na zamilovanie sa viac než jedno pozvanie na večeru. V prípade detektíva Rúfusa by zrejme nezabralo ani celoročné predplatené menu v pizzerii a sud piva ako bonus. Je to ten typ, ktorý delí ženy na dve skupiny - túto by som pretiahol a túto tiež, keby som bol opitý. Jeho sexuálny apetít dokážu zhatiť len slzy - a je úplne jedno či potenciálnu milenku rozplače reklama na Slovenskú sporiteľňu alebo skutočnosť, že sa takmer ocitla na prvom mieste obedovej ponuky, plač je skrátka prejavom slabosti. Ale niektoré postavy sa skrátka nezrodili preto, aby ich ľudia mali radi. Dosť ma však rušil autorov výber mien - krstné mená by zrejme rozplakali nejedného matrikára a priezviská sú vo väčšine prípadov prídavné alebo podstatné mená, čo na mňa miestami pôsobilo ako tie škôlkarske vtipy - "stretne Líška Šípku a automat bol pokazený, hahaha". Výnimkou bola pani Kandárová, ktorú však môj mozog prekrstil na Kandráčovú (hej, hej, hej, Sokoly!).

    Celkovo sa Kriaky čítajú veľmi rýchlo, stále sa niečo deje a príbeh dynamicky napreduje. Temnú fantáziu a schopnosť vybudovať hororovú zápletku autorovi rozhodne nemožno uprieť. Na môj vkus však Lukáš Polák do knihy toho zakomponoval veľa a príliš ju zhustil. Tajomstvo jazera, spotvorení mutanti, záhadná minulosť, spiknutie - na takú malú misu priveľa ingrediencií. Hlavne v závere knihy som sa už s ťažkosťami orientovala v deji, keď sa k už známym skutočnostiam pridal ďalší prvok. Niektoré okolnosti by si zaslúžili buď podrobnejšie rozviesť, alebo radšej vynechať pre dobro veci.Viac pozornosti by som odporúčala venovať aj dialógom a slovosledu - občas to dosť škrípalo, rozhovory vyznievali strojene a niektoré repliky v nich boli zbytočné.

    Napriek mojím výhradám sú však Kriaky na prvotinu fajn počin. Potešia každého hororového fanúšika, ktorý obľubuje rýchle príbehy, kde netreba na nič dlho čakať, dynamika nie je brzdená psychológiou postáv ani detailnými opismi a kde nie je núdza o desivé krvavé scény. Ak sa nebojíte báť a chcete dať šancu slovenskému autorovi, vydajte sa na výlet do Kriakov.

    Prajem príjemné čítanie! :)