Červený smäd - výletná plavba s upírskou smotánkou

     George R.R. Martin si urobil meno najmä epickou fantasy sériou Pieseň ľadu a ohňa. Odhliadnuc od úspešného seriálu z produkcie HBO (aj keď záver sprznili viac než Desmod Karola Duchoňa) sa príbeh Siedmych kráľovstiev preslávil aj tým, že si neradno niekoho obľúbiť, nakoľko je vysoko pravdepodobné, že o pár kapitol neskôr zhynie biednou smrťou. Osobne radím pána Martina k svojim obľúbenými autorom, hoci teda priznávam že môj záujem o neho bol doteraz tiež dosť jednosmerne orientovaný, práve smerom k Siedmym kráľovstvám, drakom, strateným princeznám, incestným kráľovnám a chromým jasnovidcom. Preto som sa s veľkou chuťou a ešte väčšou zvedavosťou pustila do jeho včasnejšieho diela, upírine Červený smäd. 

    Kapitán Abner Marsh mal riadnu smolu. Okrem toho, že je vizuálne príťažlivý ako zaparená zadnica paviána pláštikového (to ho nežerie) prišiel v dôsledku krutej zimy o takmer celú svoju flotilu parníkov, s výnimkou starej rozheganej mašinky využiteľnej skôr ako trenažér pre bobry než na plavbu po rieke (to ho žerie viac než dosť). Preto pristúpi na podivnú, no veľmi výhodnú ponuku mladého Joshuu Yorka, ktorý sa stane spoluvlastníkom jeho lodnej spoločnosti a poskytne financie na stavbu nového parníka, výmenou za Marshove lodnícke schopnosti a diskrétnosť. No Joshuove podivné maniere sú na Abnerovu priamu a výbušnú povahu priveľa, a tak po naliehaní zo svojho spoločníka vypáči, že je lovcom upírov. Alebo okrem podivného, cesnakom zapáchajúceho koníčka toho York skrýva viac?

    V prvom rade - ak ste ešte nečítali oficiálnu anotáciu ku knihe, ani s tým nezačínajte. Ten, kto ju písal, asi nemá rád čitateľov, inak si neviem vysvetliť, že vyslepičil niečo, čo sa čitateľ dozvie až v polovici knihy. Uznávam, ono to zase až taký veľký šok nie je a pravdepodobne to budete šípiť omnoho skôr než sa to prevalí. Vyznávam však presvedčenie, že ani v anotácii na Popolušku nemá čo hľadať zmienka o tom, že sa zrýpe na schodoch a nechá na nich bačkoru, podľa ktorej ju princ vystopuje, hoci nám je to všetkým jasné. 

    No ale k veci. Tí, čo čítali aspoň jednu časť Piesne ľadu a ohňa mi isto dajú za pravdu, že popri schopnosti vystavať úžasný, originálny a neuveriteľne spletitý príbeh, má George R. R. Martin famózny talent doslova vymaľovať slovami opisovanú scénu. Mohol by napísať, že parník proste vyprdol z komína nejaké tie karcinogénne splodiny a aj tak by každý vedel, ako to zhruba vyzeralo, no on dokáže popísať konzistenciu dymu do poslednej po požiari túžiacej iskričky , až čitateľovi začnú slziť oči a pre istotu si pridá hasičov na rýchlu voľbu. Jeho opisy musia dostať aj tých, ktorí zvyčajne tieto odstavce považujú za zbytočné zdržovanie deja, Martin totiž dokáže udržať rovnováhu medzi realistickým vyobrazením opisovaného javu a takmer poetickým jazykom. A viete, ako Martin opisuje jedlo? Ak ešte stále veríte, že na 14ty pokus to novoročné predsavzatie dodržíte, radšej sa nepúšťajte do čítania o tom, akú hostinu si jeho postavy dopriali. 

    George svoj príbeh zasadil do obdobia, keď zažívala parníková doprava svoj rozmach, len niekoľko storočí po tom, čo sa ľudstvo dozvedelo, že svet je skôr vajce na tvrdo než volské oko, a americkú spoločnosť stále hyzdilo otroctvo. Hoci sa gro deja točí okolo upírov, autor dokázal bravúrne vyobraziť reálnu spoločenskú atmosféru - zotročovanie čiernych, priepasti medzi jednotlivými spoločenskými vrstvami, či dekadenciu vykričaných domov a ich návštevníkov. Postava Abnera Marsha do tohto prostredia skvelo zapadá - nečakajte žiadneho archetypálneho hrdinu, ktorý si bez ohľadu na verejnú mienku jasne uvedomuje, čo je zlé a tvrdo proti tomu bojuje. Marsh je síce tvrdý chlap s citom pre spravodlivosť, no otroctvo toleruje, pokiaľ je s otrokmi "slušne" zaobchádzané (čo v preklade znamená, že sa bez dovolenia nemôžu ani vyprázdniť, ale aspoň ich nikto neprikurtuje reťazou ku konskému stániu). 

    Svoje majstrovstvo autor prejavil aj pri samotnej upírskej zápletke. Vyhol sa stereotypnému vyobrazeniu krvilačného, bezcitného monštra, zároveň však zo svojich nemŕtvych neurobil ani prítulné mačiatka, čo na slnku hádžu prasiatka. Martinovi upíri nie sú démoni, na ktorých sa nedokáže dívať ani zrkadlo, on vybudoval samostatnú rasu s vlastnou históriou, hierarchiou, dokonca s biologickými odlišnosťami oproti ľuďom. A tak ako ľudia, ani upíri podľa neho nie sú všetci na jedno kopyto - niektorí proti svojej prirodzenosti zo všetkých síl bojujú, iní sa v nej vyžívajú. 

    Dej Červeného smädu je skvelo vyvážený - Martin okolo ničoho pridlho nekľučkuje, ale nič nie je ani priveľmi uponáhľané. Scény pohodovej plavby po rieke sa striedajú s drsnými opismi krvavých jatiek. Mimochodom, ak ste si mysleli, že Stephen King je zlý na deti, počkajte, keď George dostane na pľac bábätko. Neviem, či som v poslednom čase čítala niečo horšie. Príbeh napreduje dynamicky, no pritom dostane veľa priestoru fungovanie parníkovej dopravy či samotná technika plavby. Žiaden strach - nejde o príručku Ako sa vyhýbať ľadovcom a ďalšie tipy, autor týmito vsuvkami len príjemne ozvláštnil dej a kniha tak dostala jedinečný šmrnc. 

    Upíria problematika nezainteresovanému oku môže v určitých aspektoch nepríjemne pripomínať Twilight - hlavne vládnucou vrstvou, ktorá si podrobuje ostatných členov rasy a odmieta akúkoľvek zmenu zo zaužívanej tradície. Počkajte si však na finále - drsné, kruté a neznesiteľne napínavé, žiadne Úsvitové "och, oukej, dáme im pokoj a pôjdeme domov na pol deci RH pozitív". 

    Aj keby som rozmýšľala týždeň, ťažko by som prišla na niečo, čo môžem tejto skvelej knihe vytknúť. Ani len kratší rozsah - hoci by som veľmi rada čítala ďalej, Martin presne vedel, kedy prestať, a  povedal len to, čo bolo nutné, zvyšok už nechal na fantázii čitateľa. Červený úsvit je napriek ošúchanému upírskemu námetu skutočne originálny príbeh, pri ktorom si čitateľ do poslednej chvíle nemôže byť istý, ako to skončí. A hoci sa George preslávil v žánri fantasy, na začiatku jeho kariéry mu to s horormi nešlo o nič horšie.

    Prajem príjemné čítanie! :)