Dvojitý kríž - prvotina kráľa stereotypov


     Chris Carter je autor známy skutočnosťou, že sa s tým, ľudovo povedané, neserie - v jeho knihách sa vyskytuje také brutálne a surové násilie, že španielska inkvizícia by sa u neho zapísala na večerný kurz. Moje prvé stretnutie s ním bolo prostredníctvom jeho druhej knihy Kat - čo bolo dosť debilné rozhodnutie. Nie preto, že by čítanie Kata bola strata času, milovníci napätia a zamotaných príbehov si prídu na svoje, ale ak vám niekto povie, že Carterove knihy netreba čítať v poradí, berte ho s rezervou. V deji stratení nebudete ani pokiaľ nezačnete od piky, ale môže sa vám stať to čo mne - čítaním druhého dielu si vyspoilerujete ten prvý. Niežeby na plnú hubu povedal kto bol vrahom, ale ak spomenie škuľavého jednonohého ryšavého smetiara a v prvej časti tomuto opisu zodpovedá iba jedna postava, tak vrahom asi nebude záhradník. No nič, poďme teraz k jeho prvotine, Dvojitému krížu. 

    Detektív Robert Hunter dostal pred dvoma rokmi za mreže brutálneho sériového vraha, ktorému spôsob označovania obetí vyslúžil prezývku Krucifix. Aspoň si to teda myslel, až kým v opustenom dome nenašli mŕtvu ženu, zavraždenú spôsobom, pri ktorom pôsobí extrakcia osmičky bez anestézie ako orgastický zážitok. S novým parťákom Garciom teraz musia vraha dostať skôr, než prídu o život podobným beštiálnym spôsobom ďalší ľudia, a prísť na to, či sa niekto pokúša Krucifixa napodobniť, alebo pred rokmi skončil v cele smrti nesprávny človek. 

    Ja som taký knižný prežúvavec - mám knihu (hoci ju mám v ruke a nie v útrobách) a permanentne niečo žujem. Pri Carterových knihách je to však celkom nepraktický zvyk, tie jeho opisy dokážu človeku znechutiť aj božskú ambróziu. K jeho knihám by mali tlačiť upozornenie "užívať nalačno" - zatiaľ som sa stretla s dvoma "jeho" vrahmi, ale obaja boli zvrátené sadistické hovadá, ktorým rana z milosti vraví menej ako mne dvojnásobný integrál. Žiadne Lovecraftovské "toto vám nepoviem, lebo nezaspíte", Carter má vaše sny hlboko v "tam kde slunce nesvítí". Takže ak sa vám zdvíhal žalúdok už pri Twilighte (no, mne vlastne tiež, ale krv s tým nemala nič spoločné), do Cartera sa radšej nepúšťajte.

    V nadpise som Chrisa Cartera nazvala kráľom stereotypov - to preto, že jeho postavy a ich vzájomné interakcie si asi objednal z katalógu "Mužní muži, luxusné štetky a ďalší sortiment". Ja som teda v Los Angeles, kde sa kniha odohráva, žiaľ, zatiaľ nebola, ale dovolím si dosť pochybovať že tam žijú len ľudia do 40 rokov (alebo ak je aj niekto starší, tak rozhodne nevyzerá na svoj vek), pričom ženy majú prsia s ktorými by sa dal hrať bowling a muži nasvalené telá merajúce minimálne 180 cm. Hoci ktovie, možno majú pred vstupom do L.A. taký ten kolotočársky meter a ďalej sa dostanú len tí, čo už na to dorástli. Potom tu máme nášho hrdinu, detektíva Huntera, ktorý nemôže vojsť do miestnosti bez toho, aby sa mu okamžite zavesilo na krk 5 až 6 nadržaných slečien (lebo má modré oči, chápeme. Všetky chcú jeho modré oči). Alebo luxusnú, ehm, spoločníčku, ktorá si síce žije na vysokej nohe (obrazne aj doslova, všetky ženy v L.A. sú také dlhonohé že na riť padajú s padákom), takže sa s existenčných dôvodov nepotrebuje pchať do priazne každému mužovi, čo prejde okolo, ale jej rozhovor s mužom musí byť aj tak napustený feromónmi ako inseminačná lavica pre kanca. Biznis asi nepustí či čo. Mimochodom, ak Carter niekoho neopíše hneď pri jeho nástupe do deja, preventívne si aj tak predstavte niekoho príťažlivého. Ja som si automaticky spravila z kráľa dílerov obtlstlého plešatého slizáka v slnečných okuliaroch - niečo ako Pitbull vypadnutý z formy (spevák, nie pes), ale samozrejme nakoniec vysvitlo že ide o sexi černocha.

    Odhliadnuc od postáv z reality show Mladí, krásni a bohatí a ich smiešnych interakcií je však Dvojitý kríž vydarený krimi triler. Kapitoly sú krátke, a väčšinou sa končia tak, že musíte okamžite prejsť k ďalšej. Popri vyšetrovaní ohavných vrážd autor občas prepne obraz aj na sledovanie obete (alebo potenciálnej obete), či osôb, ktoré zdanlivo s dejom ani nesúvisia. Tu som objavila zaujímavý Carterov trik, ktorý sa vyskytol ako v Dvojitom kríži, tak aj v Katovi - v kriminálkach sa často stáva, že sa objaví spojujúci článok pri zdanlivo nesúvisiacich okolnostiach. Carter tento postup samozrejme využíva tiež, no dokáže to aj naopak - nie všetko, čo sa v knihe odohrá, musí bezprostredne súvisieť s hlavnou linkou, takže ak aj má čitateľ pocit, že už vie, kam príbeh smeruje, väčšinou po pár stranách (alebo najneskôr v závere knihy) zistí, že prdlajs a kilo zemiakov. 

    Autor žil v Los Angeles roky, takže do rozprávania často zahrnie aj nejakú tú zaujímavosť, napríklad kde nájdete známy nápis Hollywood alebo v ktorej časti môžete stalkovať ktorú celebritu. Ako turistický sprievodca by Dvojitý kríž pravdepodobne neobstál, ale reálne prostredie príbeh príjemne okorení. A možno nám v ďalších častiach Carter objasní aj to, kde sa v L.A. skrývajú ľudia nad 40, ktorí nemajú dokonale súmernú tvár a tuk len na tých správnych miestach. 

    Dvojitý kríž je kniha, ktorú nemôžete brať smrteľne vážne napriek tomu, že smrť je jej nosným prvkom. Ak sa odosobníte od modelingových postáv a stereotypných až groteskných scén na jednej strane (profilovanie v bare by sa hodilo do komédie s Lesliem Nielsenom) a nechutných brutálnych opisov na druhej , môžete si užiť naozaj napínavý, prešpekulovaný triler, v ktorom nič nie je také, ako sa na prvý pohľad zdá a na konci ktorého na vás autor vybalí podarené odhalenie.

    Prajem príjemné čítanie! :)

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Prečo sú Hry o život najlepším YA svojej doby

Pohádka - Temná veža light version

Cyklus vlkodlaka - dávno napísaná, dlho očakávaná kingovská jednohubka