Posledná vec, čo mi povedal - čo robiť, keď sa chlap zabudne vrátiť domov

    Niektoré veci nie sú pre každého. Samozrejme môžeme spomenúť adrenalínové zážitky ako skok padákom, skúšanie domácej kuchyne v krajine, kde šváby považujú za ďalší druh hospodárskeho statku alebo buzerovanie žralokov počas potápania v klietke (videla som film, v ktorom to vôbec nedopadlo dobre). V niektorých prípadoch kategória "toto nie je nič pre mňa" zahŕňa aj rodinný život - čo začína byť problémom až vo chvíli, keď to daný jedinec skúsil, pre istotu vyprodukoval aj nejakého toho potomka a zrazu sa rozhodne, že týmto smerom sa jeho život uberať nebude. Čo však robiť, keď máte fungujúcu rodinu - teda fungujúcu do tej miery, do akej sa to dá s pubertálnou nevlastnou dcérou - no jej otec sa jedného dňa vyparí ako halloweenska výzdoba v obchodnom reťazci druhého novembra? Niečo podobné rieši hrdinka poslednej knihy Posledná vec, čo si mi povedal od americkej autorky Laury Dave.

    Hannah si nažíva už dva roky v idylickom manželstve s Owenom a jeho dcérou Bailey. Teda, v prípade jej koexistencie s Bailey to má do idylky asi tak blízko ako čivava k baribalovi (čivava je agresívnejšia), ale Hannah sa nevzdáva a opätovne využíva všetky prostriedky od ústretového prístupu po GPS navigáciu, aby si našla k vyženenej ratolesti cestu. Sranda sa končí, keď je Owenov šéf obvinený zo sprenevery a podvodov a Owen pošle domov namiesto seba iba tajomný odkaz - "Ochráň ju!". Hannah s Bailey sa ho rozhodnú nájsť za každú cenu skôr než úrady, postupne však začína vychádzať najavo, že Baileyn otec toho tajil viac ako šéfove ilegálne aktivity. 

    Začínam mať dojem, že ženské autorky trilerov píšu podľa nejakej všeobecným konsenzom dohodnutej osnovy. Námet, v ktorom sa stretávame s osamelou hrdinkou, ktorej manžel jej toho zabudol povedať viac než že pred víkendovým nákupom treba ísť natankovať a oprať mu ponožky (lebo na ovládanie pračky treba špeciálne školenie a zbrojný pas), je v knihách pomerne frekventovaný. Niežeby to bolo zlé, rozumiem, že pokúšať sa písať triler o stabilnom páriku veselo si žijúcom na predmestí, by dopadlo asi ako pokus upiecť praclíky zo šľahačky - môžete sa snažiť koľko chcete, výsledok bude zrejme sladký. A dosť čudný. Na druhej strane, pri čítaní takejto knihy sa človek nemôže ubrániť dojmu, že autorka neprišla s ničím novým - a tým pádom ani samotné odhalenie nebude mať tú správnu šokantnú príchuť, z ktorej by aj Gizke Oňovej vyletelo obočie niekam nad trvalú. 

    Vo väčšine takýchto kníh mávam problém obľúbiť si hlavnú hrdinku (ani sa nejdem tváriť, že som čítala niečo, kde si kufre z ničoho nič zbalila žena a nechala všetko na statných manželových pleciach) - často je to totiž po a. samoľúba slepica bez pudu sebazáchovy, alebo po b. v sebaľútosti sa utápajúca slepica bez pudu sebazáchovy, pričom a nevylučuje b. Hannah je však celkom v pohode. Po prvotnom otrase chvíľu prešľapuje na mieste, je nahnevaná na celý svet a vôbec netuší, ako by v situácii, do ktorej ju jej milovaný manžel tak gentlemansky uvrhol, mala postupovať. Jej postoj k Bailey sa mi zdal trochu nerealistický, pokiaľ teda nemala nervy zo zliatiny titánu a adamantia, pretože dokázala s prehľadom, úsmevom a koláčikmi ustáť akýkoľvek prejav nepriateľstva. Bailey nie je ťažké pochopiť - tínedžerka vyrastajúca bez mamy ťažko prijme otcovu nastávajúcu s otvorenou náručou a srdcovými chlopňami. Hannah sa jej preto novú situáciu všemožne snaží uľahčiť, ale väčšinou pôsobila ako vystrihnutá z katalógu Dokonalé macochy a kuchynské náradie - nikdy jej nerupnú nervy, vždy je chápavá, ústretová a tolerantná. 

    Prvých niekoľko kapitol po Owenovom zmiznutí je menej záživných, potom však príbeh naberie tempo a čitateľ dostane tú očakávanú trilerovú atmosféru, keď nevie knihu odložiť a musí sa dozvedieť, čo bolo ďalej. Trochu ma sklamalo, že po všetkom pátraní, ktoré Hannah s Bailey absolvovali, sa pravdu nakoniec dozvedeli vďaka Googlu, ale beriem, najjednoduchšie riešenie býva často najefektívnejšie. Akurát by ma naštvalo trepať sa cez pol krajiny kvôli niečomu, čo som mohla urobiť z obývačky s pivom v ruke, no autorka dokázala tento postup logicky odôvodniť a v konečnom dôsledku to zrejme inak ani nešlo. Samotný dej je v podstate jednoduchý, čítanie je oddychové a pohodové, nemusíte si robiť poznámky, pekelne sa sústrediť a ani vaše nervy nebudú vystavené nejakým turbulentným otrasom - čo však neznamená že je to nudná kniha, akurát sa Laura Dave v deji zamerala skôr na účelové odhaľovanie faktov než prestrelky a naháňačky v protismere po diaľnici. 

    Rozuzlenie príde na môj vkus príliš skoro, čo však mnoho čitateľov určite ocení - nie každý túži byť 500 strán naťahovaný ako dážďovka na škôlkarskom ihrisku. Laura Dave poňala svoj príbeh v podstate jednoducho, takže si na svoje prídu čitatelia, ktorí podobne ako ja neholdujú knihám, v ktorých dochádza k šokujúcim odhaleniam častejšie ako k zmenám pandemických opatrení počas prvej vlny. Záver je takmer realistický - ak jej zhltnete celý príbeh, zhltnete aj jeho ukončenie - akurát posledná kapitola je taká šablónová, že na nej chýba už len nápis Made in China. To je však vec vkusu - pre mnohých to bude určite príjemná čerešnička na torte a možno aj slzu uronia. 

    Ako býva mojím zvykom, veľa som tu obrblala, ale nedajte sa odradiť - aj keď to tak možno nevyznieva, ja som si Poslednú vec, čo mi povedal užila. Je to naozaj príjemný, jednoduchý triler, ktorý sa veľmi dobre číta a dokáže čitateľa prekvapiť (aj keď nie až tak, aby sa pokúšal použiť pokazenú nabíjačku ako defibrilátor). Postavy sú uveriteľné a sympatické, dej dynamický a napínavý aj bez akčných scén - potrebujete od dobrého trileru viac?

    Prajem príjemné čítanie! :)