Později - priateľský pokec s mŕtvymi

    Ak sledujete môj blog nejakú tú chvíľu, nasledujúci odstavec pokojne preskočte, idem sa po milióntykrát opakovať ako obohraná gramoplatňa (To najlepšie od Karola Duchoňa, napríklad). Ak ste sem zablúdili po prvýkrát, vitajte, pohodlne sa usaďte a doprajte sluchu (alebo skôr zraku, vzhľadom na médium) velebeniu môjho obľúbeného autora, Števa Kráľa alias Stephena Kinga. Hoci sa vždy snažím byť pri posudzovaní knihy objektívna (teda pokiaľ niečo také ako objektívny názor existuje, to je trochu ako prirodzené silikónové prsia), pri Kingovi stačí jeho meno na obálke, moja čitateľská žľaza začína slintať sťa nadržaný buldog a v appke na zaznamenávanie kníh automaticky naskočí päťhviezdičkové hodnotenie (smartfóny sú svine, čítajú vám myšlienky, sdieľajte kím nesmažú!). Nepomôžem si - tento pán proste píše tak, že moja dušička je stopercentne spokojná, či už sa drží svojho hororového chlebíčka, alebo si odbehne ku krimi, fantasy či trileru. Ak raz napíše rozpravu o vnútornom psychologickom prežívaní a sklonom k depresii fikusu v závislosti od jeho umiestnenia v miestnosti, určite si to u mňa tiež vyslúži päť hviezdičiek. Takže aký je jeden z Kingových najnovších počinov, hororový drobček Později? Výborná. Ďalej čítať nemusíte. Ale ak chcete počuť konečne aj niečo k veci, tak môžete. 

    Jamie Conclin je celkom normálny chalan. Je slušný a priateľský, má rád čínsky fastfood, vidí mŕtvych ľudí, baví ho Bing Bang Theory...no dobre, zase úplne normálny nie je. So svojím darom sa naučil žiť do takej miery, do akej je to len možné, keď vám stále hrozí, že na rohu ulice uvidíte stáť pána s rozmašírovanou hlavou alebo si k vám v autobuse prisadne slečna, ktorá nedávno svojou krvou vydekorovala kúpeľňu. Väčšinou sú tieto osoby odmerane priateľské a po pár dňoch sa elegantne vyparia ako výfuk starej Karosy. To však neplatí pre psychopata, s ktorým sa Jamie zapletie na žiadosť maminej priateľky, policajtky s trochu pomýleným rebríčkom hodnôt. 

    Na tejto knihe je zaujímavý hneď názov - Později. Autor sa tým nesnaží naznačiť, že je to blbosť, ktorú si môžete nechať na později, keď nebudete mať čo iné čítať, ani že máte ísť konečne umyť záchod ako sľubujete už dva týždne a k čítaniu sa vrátiť později. King pomenoval svoje dielo po asi najfrekventovanejšom slove, ktoré v rozprávaní použil, a je si toho vedomý, takže ho netreba obviňovať z neznalosti synonymického slovníka. Jeho hlavná postava, zároveň rozprávač príbehu, skrátka nie je spisovateľ, a tak, hoci sa jeho prejav číta veľmi dobre, si nepotrpí na rôznorodosť jazyka. 

    Mnoho čitateľov Kingovi vyčíta rozvláčnosť a pomalý rozjazd jeho kníh. Ja to úprimne milujem! On proste dokáže písať tretinu knihy v podstate o všetkom a o ničom, a ja ju aj tak nedokážem odložiť. Rovnaký úkaz nastal aj pri knihe Později - nemusíte sa obávať, nebudete čítať 50 strán o tom, ako si Jamie čistí zuby a koľko schodov vedie do bytu jeho babičky (žiadnu totiž nemá). King však chce čitateľovi najskôr predstaviť Jamieho a jeho neobyčajnú schopnosť prostredníctvom niekoľkých epizód, ktoré tak úplne nesúvisia s hlavnou dejovou linkou - tá sa začne odvíjať, ako správne tušíte, později. A hoci mať dieťa, trvajúce na tom, že jeho imaginárny kamarát je vlastne sused z tretieho, ktorému sa stalo osudným umývanie okien, určite nie je žiadna sranda, King sa zameriava aj na problémy, pri ktorých rodič nezvažuje kontaktovanie exorcistu, napríklad hroziaci bankrot či dedičné degeneratívne ochorenie. 

  Už som spomenula, že dej je rozprávaný v prvej osobe, a musím povedať že táto forma Kingovi pristane. Vždy mám z takto písanej knihy pocit, že on charaktery nevymýšľa, ale že ich privádza k životu a ja počúvam rozprávanie reálnej osoby. S Jamiem som súcitila aj bez siahodlhých interných monológov o nepochopenej detskej duši, veľmi rýchlo mi prirástol k srdcu. Viem si predstaviť, ako by som asi reagovala, keby mi niekto z môjho okolia oznámi, že vidí mŕtvych ľudí. Najskôr by som mu odporučila, aby si znížil dávku toho, čo berie, alebo zmenil dílera, ten aktuálny očividne primiešava do náladových tabletiek príliš veľa afrodiziaka pre diviaky. Jamiemu som to však nielenže verila, skôr ma vytáčali reakcie úzkeho okruhu jeho známych, ktorým sa so svojou schopnosťou zveril. Sakra, keď vraví, že vidí pratetu Hildu, tak ju vidí, čo nechápete? 

    King tiež dokázal majstrovsky zachytiť útrapy detskej a neskôr tínedžerskej duše. Keď odhliadneme od toho, že sa mu vyšinutý terorista drží za zadkom ako neodbytný hemoroid, Jamie musí čeliť starostiam o mamu, ktorá pod tlakom finančných problémov holduje alkoholu viac, než by bolo pekné, a už ako dieťaťu mu robí starosti dedičnosť degeneratívnych ochorení (čo ako rodený hypochonder, ktorému nedal spávať článok o epidémii čierneho moru, úplne chápem). Napriek nadprirodzenej schopnosti, ktorá by mu v reálnom živote vyslúžila v lepšom prípade dlhý rozhovor s terapeutom, pôsobí Jamie veľmi uveriteľne a prirodzene a je naozaj ľahké si ho obľúbiť.

    Dejová linka je jednoduchá, v porovnaní s autorovými bichlami ako Odpor alebo To, je to také nedochôdča, čo však neuberá na zážitku z čítania. Aj v kratšom rozsahu zvládol King perfektne vykresliť Jamieho život s neuveriteľným darom, vzťah k mame, ktorá je jeho jedinou príbuznou, a aj strasti, ktoré mu jeho schopnosť priniesla. Na dlhšie úvahy, ktoré mnohých od Kinga odrádzajú, tu nie je priestor, dej sa ihneď točí okolo chlapca, vedúceho rozhovor s niekým, koho vidí len on. A hoci podobný námet je asi taký originálny ako mačička mávajúca labkou z čínskeho obchodu, King ho predsa len dokázal poňať po svojom - Jamie namiesto utápania v depresii a života v neustálom strachu dokáže niekoľkokrát využiť svoj talent pre vyššie dobro. Alebo pre nižšie dobro, lebo veď nikto sa nechce stať bezdomovcom a účel svätí prostriedky. 

    Príbeh sa uberá priamym smerom, takže k vyvrcholeniu dôjde takým spôsobom, akým to čitateľ aj očakáva, to však neznamená, že nejde o strhujúce a napínavé čítanie. A jedno prekvapenie si King pre svoje publikum predsa len nachystal - aspoň ja som teda v úplnom závere knihy čumela ako teľa na protiatómový kryt, a pritom išlo o okolnosť, ktorej som počas čítania veľmi nevenovala pozornosť. 

    Později je kniha, ktorý poteší široké spektrum čitateľov. Rozsahovo kratší dej rýchlo odsýpa, drsných scén je v ňom pomenej (hoci opisy vystreleného mozgu sú občas nepríjemne detailné) a napriek mierne ošúchanému námetu si príbeh zachováva určitú originalitu. Pridajte k tomu dokonalý kingovský sarkazmus a máte skvelé počteníčko, ktoré tí rýchlejší absolvujú aj na jeden záťah.

    Prajem príjemné čítanie! :)