13 - Ach ta moje fobie...- rozbor strachu a posadnutosti od českých autorov


      Existuje strach a STRACH. Zatiaľ čo ten prvý prípad predstavuje nie práve žiaduci stav mysle, s ktorým sa ale dá vcelku normálne fungovať, ten druhý je schopný človeka vypnúť ako skratovaná poistka (môžete si domyslieť aj znelku z Windows XP. Dudududum). Ja sa radím medzi tých šťastlivcov, čo netrpia žiadnou fóbiou. Niežeby som bola Chuck Neohrozený (poznáte ten, že Chuck Norris nemá fóbie, to fóbie majú Chucka? Hahaha, vtipná som sťa Igor). Z niektorých vecí som v prdeli ako bobor z telegrafného stĺpa, ale nie je to taký ten ochromujúci strach, že sa mi kolená zmenia na rozvarenú želatínu a jazyk na kus oholeného koberca. Práve tieto stavy si vzali na paškál mladí českí autori a spracovali ich do poviedok, ktoré vyšli v zborníku pod názvom 13 – Ach ta moje fobie/ach ta moje mánie, ta mně jednou zabije.

    Vydavateľstvo Igor Indruch usporiadalo poviedkovú súťaž, ktorej sa zúčastnilo 50 autorov. Trinástim víťazným prácam sa potom dostalo tej cti vyjsť v knižnej forme. Dobre zvolený počet, niektorí ľudia majú fóbiu práve z čísla 13 (zaujímalo by ma, čo robili v roku 2013?). Tí si síce zbierku asi nekúpia, ale tá symbolika je trefná. Každý z autorov poňal zadanie po svojom a tak je zbierka žánrovo aj námetovo pestrá, hoci všetky poviedky spája základná pointa.

    Hneď na úvod musím pochváliť kvalitu poviedok. Hoci ich písali mladí, začínajúci autori, ktorí si ešte nestihli vycibriť štýl vďaka premúdreným kritikom, čo im sprdnú aj medzerník, ich diela sa čítajú veľmi dobre, každé je originálne a zaujímavé iným, svojským spôsobom. Žiadna z nich sa mi nezdala kostrbatá či nemotorná, naopak, majú švih a šarm (možno je to Maybelline...).

    Môže sa zdať, že napísať poviedku je oveľa jednoduchšie než napísať celú knihu, ale ja si nemyslím, že je to úplne tak. Samozrejme, vyplodiť knižný príbeh musí byť ekvivalent maratónskeho behu v lodičkách s vykývaným podpätkom, ale autor má aspoň dlhší čas na zaujatie čitateľovej pozornosti. V prípade poviedky to neplatí – ak nezaujme publikum hneď skraja, môže si ísť pískať, lebo už nebude čas to napraviť. To ale nie je prípad poviedok zo zbierky 13 (a tak dále a tak dále) – každá jedna ma vtiahla už od prvých riadkoch a v napätí som čakala na rozuzlenie.

    Každá z poviedok sa s témou popasovala inak. Pri niektorých som sa nezdržala smiechu – v poviedke Marný boj autorka opisuje desivú beštiu ako z Jurského parku, Černobyl edišn, no napokon vysvitne že ide o niečo oveľa menej fantastické. Sběratelka zase pojednáva o fatálnych dôsledkoch záľub, ktoré prerastú cez hlavu. V poviedke Spiknutí si čitateľ môže vybrať, či je hrdina obeťou ornitofóbie, alebo s ním majú operenci skutočne nejaký problém. Niektoré práce naopak zapôsobia na čitateľovu pokožku lepšie ako mrazák v Tescu – zimomriavky zaručené. Jednou z nich je môj osobný favorit Nejezte želvičky – príbeh o snahe minimalizovať psychologický dopad na traumatizované dieťa, ktorá samozrejme vypáli úplne zlým smerom. Rýpať sa v mozgu bez pádneho dôvodu skrátka nikdy nerobí dobrotu. Poviedka Slyší mě někdo? prechádza od zimomriavok do kategória knedľa v krku a hovorí o dôsledkoch zanedbanej depresie. Na svoje si prídu aj fandovia sci-fi, prostredníctvom poviedok Phobi-field Chyba systému – v druhej menovanej autorka ponúka víziu, čo by sa mohlo stať, keby sme covidu venovali toľkú pozornosť, že by sme prehliadli koniec sveta na spadnutie. Víťazná poviedka Kočička a dírka je čistokrvný (a veľmi vydarený) horor s úžasnou atmosférou, ktorá ma prinútila príbeh zhltnúť ako usmiaty cyklista muchu v protismere. Rozuzlenie som síce tak úplne nepochopila, ale možno bola chyba aj v tom že som zapojila len dve mozgové bunky (tretia si vzala týždeň neplateného voľna). A nedá mi nespomenúť ešte povieku O páterovi, který se strachoval..., čo je očarujúci detektívny príbeh pre deti, o neobyčajných obyvateľoch obyčajného mestečka.

    Zbierka 13 – Ach ta moje fobie...je rozsahom útle dielko, ktoré čitateľovi, čo na rozdiel odo mňa netrpí syndrómom hybernujúceho medveďa, zaberie tak jeden príjemný večer, no poviedky v ňom obsiahnuté viac kecov okolo ani nepotrebujú. Sú svižné, originálne, zábavné a napínavé. Každý z autorov prispel svojím stebielkom a výsledkom je veľmi vydarená kytica, hrajúca všetkými farbami.

 Veľmi pekne ďakujem za možnosť prečítať si zbierku vydavateľstvu Igor Indruch a Zuzke Žáčkovej, autorke poviedky Spiknutí. Zuzi, píše ti to skvelo, teším sa na ďalšiu tvoju tvorbu!

               Prajem príjemné čítanie! 😊

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Bol som dlho preč - predtým, než Jack získal Oscara

Dievča, žena, iné - zbierka príkladov spoločenskej intolerancie

Pacient - všetci ste blázni, len ja JumboJet