Veľká vlaková lúpež - adrenalínová jazda vlakom inšpirovaná skutočnosťou


     Úprimne, ja nepatrím do tej intelektuálnej vrstvy, ktorá číta, aby si obohatila šedú kôru mozgovú. Niektoré moje knihy pravdepodobne pôsobia skôr opačne, mnoho mojich mozgových buniek počas čítania umrie od smiechu a tie ďalšie sa za nimi užialia k smrti. Našťastie mi ich stále zostáva nejakých 46, pre každé písmenko abecedy jedna. Čo som tým chcela povedať je to, že skôr volím nenáročnú beletriu než literatúru faktu. Tentokrát sa mi však pošťastilo naraziť na hybrid, ktorý v sebe spája nejaké tie historické fakty s autorskou fabuláciou - zázrak menom Veľká vlaková lúpež od Michaela Crichtona.

    Píše sa rok 1855 a spoločenské podmienky v Anglicku majú charakter jazdy na pokazenej húsenkovej dráhe - tí, čo sú hore, sa tam držia zubami, nechtami, chemoprénom a zbožnými modlitbami, pretože tí, čo padnú dole, sa len ťažko vydriapu späť. V Londýne žijú ľudia, ktorý si skladajú origami z bankoviek, ale aj takí, čo považujú teplé jedlo za rozprávkový mýtus. Edward Pierce nepatrí ani do jednej z týchto vrstiev - nie je zazobaný ako Rockefeller, no ani nechodí spávať do potkanej stoky. Napriek tomu sa od bežného gentlemana tých čias odlišuje výnimočnou prešibanosťou, vďaka ktorej zostaví plán, ako ukradnúť z mimoriadne stráženého vlaku metrák zlatých tehličiek.

    Veľká vlaková lúpež je príbeh voľne inšpirovaný skutočnosťou, ale forma, ktorú Michael Crichton zvolil, spôsobila, že som mu verila každé jedno slovo ako decko potulnému bruchomluvcovi. Mnohokrát sa odvoláva na dobovú tlač, prepis súdnych procesov a vypočúvania, inokedy zase pripustí, že o niektorých okolnostiach sa nezachovali žiadne záznamy. Lúpež sa možno neodohrala presne tak, ako to podáva, ale dokázal vytvoriť taký napínavý, strhujúci, a pritom uveriteľný dej, že mu to čitateľ zožerie aj s navijakom, udicou a rybárovou rukou po lakeť. 

    Napriek tomu, že nejde o literatúru faktu v pravom zmysle slova, Crichton okrem historickej fikcie ponúka čitateľovi veľa reálnych faktov, čo výrazne zvyšuje hodnotu knihy. Dozviete sa mnoho o živote v Londýne devätnásteho storočia, o jeho architektúre, vzniku modernej polície, ale hlavne o vtedajších sociálnych podmienkach plných kontrastov. Najviac zarážajúce bolo postavenie žien vo vtedajšej spoločnosti. Na jednej strane boli považované za krehké kvetinky, ktoré treba ochraňovať, oprašovať, prihnojovať 24karátovým zlatým prachom a kropiť svätenou vodou - a bolo jedno, či ide o lady žijúcu v susedstve Buckinghamského paláca, alebo majsterku najstaršieho remesla, ktorá má pod sukňami väčšiu premávku než diaľnica na Manhattane. Na druhej strane však boli ženy považované za bytosti neoplývajúce výnimočnou inteligenciou...dokonca ani bežnou inteligenciou. Na to, že boli brané iba ako akýsi vizuálne príťažlivejší druh opice, niektoré z nich dokázali majstrovsky vypiecť so systémom - za zločiny spáchané ženami totiž išiel často hučať ich muž - jeho nežná polovička bola všeobecne považovaná za príliš sprostú na to, aby sa dokázala v jednom momente sústrediť na viac vecí než je striedanie ľavej a pravej nohy počas chôdze, sprevádzanej simultánnym dýchaním (ak náhodou omdlela, tak to nebolo kombináciou tesného korzetu a nedýchateľného vzduchu, ale pravdepodobne snahou pridať k týmto dvom krkolomným činnostiam ešte nejakú tretiu, napríklad zdvihnutie ruky na pozdrav). Takže, ak vyviedla niečo, čo bolo v rozpore so zákonom, určite ju k tomu dotlačil jej muž, jej kurací mozoček by sa predsa na niečo také nezmohol. 

    Michael Crichton sa drží faktografickej formy aj pri práci s postavami. Detailne opisuje ich zovňajšok a oblečenie, rekonštruuje možné dialógy, opisuje ich činnosti - ale o ich vnútorných pochodoch sa nič nedozvieme. Podľa mňa to knihe výrazne pridáva na autentickosti a robí z nej naozaj originálny kúsok, čo sa štýlu týka. Okrem toho, absencia interných monológov vôbec nebráni tomu, aby čitateľ držal tomu lotrovi Piercovi palce pri napĺňaní jeho odvážneho a drzého plánu. 

    Prvých pár strán sa mi čítalo trochu náročnejšie - autor sa tam viac zameriaval na spoločenské podmienky a celkovo historické pozadie Veľkej vlakovej lúpeže - potom však príbeh naberie tempo, jedna intriga strieda druhú, Piercovi sa pod nohy zosype celá vlečka polien, ale on ich v ultradeluxe verzii odzemku jedno po druhom preskakuje. On je vlastne celkom inšpiratívnou postavou, išiel si za svojím, aj keď mu všetci z jeho partičky dôrazne odporúčali, aby sa už na to radšej vysral. Predstavuje ten prototyp sympatického a nezlomného zločinca, ktorý by si zachoval tvár aj priviazaný o koľajnice vo viere, že sa z toho na poslednú chvíľu nejak dostane.

    Veľká vlaková lúpež je výnimočnou knihou, ktorá je neskutočne zábavná, no na druhej strane poskytuje možnosť rozšíriť si obzory. Číta sa veľmi ľahko, fakty sú podávané vysoko stráviteľnou formou a to, čo je výplodom autorovej fantázie, bežný smrteľník len ťažko rozozná od skutočnosti. Život vo vtedajšom Anglicku nie je ničím prikrášľovaný ani romantizovaný, a hoci Pierce občas stvára kúsky, za ktoré by sa ani David Copperfiel nehanbil, autor to dokáže tak okecať, že ak mu to čitateľ aj neuverí, tak mu to rozhodne aspoň rád prepáči.

    Prajem príjemné čítanie! :)

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Bol som dlho preč - predtým, než Jack získal Oscara

Dievča, žena, iné - zbierka príkladov spoločenskej intolerancie

Pacient - všetci ste blázni, len ja JumboJet