Mysľomágovia: Hmlový ostrov - čo by ľudia dokázali, keby viac mysleli

  Mnoho mojich rovesníkov (a aj omnoho mladších jedincov - tí na rozdiel od nás možno ešte majú šancu) dodnes čaká na list z Rokfortu. Ja osobne čakám len na sovu. Pokiaľ jej list vypadne z paprče niekde medzi Atlantickým oceánom a Malým Dunajom, perá jej za to nevyšklbem - podľa Rowlingovej tam človeka aj tak čaká v lepšom prípade trvalá ujma na zdraví, v horšom prípade pohreb (ak z neho zostane niečo, čo sa dá uložiť do truhly). A ak má fakt veľké šťastie, dovtedy sa možno naučí levitovať pierko (podľa mňa za to mohol z 50% prievan v učebni, ale to šibrinkovanie halúzkou je tiež cool). Slovenská autorka V. S. Moser (mimochodom, ona sa tak naozaj volá, nie je to pseudonym na štýl "musím znieť zahranične, keď ma raz preložia do ôsmich svetových jazykov a esperanta") nám vo svojej knihe Mysľomágovia: Hmlový ostrov prináša magickú školu, ktorej výhoda tkvie v tom, že sa do nej človek môže prihlásiť aj sám. Možno vzápätí hneď aj vyletí, ale aspoň nemusí roky hypnotizovať každú sovu s obráteným režimom, čo na neho počas dňa žmúri zo strechy. A o čom táto krásna knižka je?

    Ellis Seedová je obyčajné sedemnásťročné dievča. Akurát ju trápia desivé sny, v ktorých ju naháňa veľký čierny pes (a rozhodne nie preto, aby mu hodila paličku) a občas sa namiesto svojej postele zobudí o niekoľko kilometrov ďalej. Tomu vravím námesačnosť deluxe. Po jednom takomto incidente sa dozvie, že má zvláštne schopnosti - mohla by sa stať mysľomagičkou. S najlepšou kamoškou Olwen si teda zbalia najnutnejšie aj menej nutné veci a plné očakávania sa vyberú na študijný pobyt na tajomný ostrov Insula Nebula. Ellis sa však čoskoro presvedčí, že mysľomagická Akadémia nie sú Montessori jasličky, že na ňu číhajú horšie veci ako prípadný neúspech a že prívesok s ametystom, ktorý jej zanechala jej nebohá mama, zrejme nie je bižutéria, čo bola pribalená k časopisu. 

    Veľmi sa mi páči magický svet, ktorý V. S. Moser vytvorila. Nezabudla vysvetliť, ako je možné, že sa na Insule Nebula pravidelne neroja zablúdení jachtári, a postarala sa aj o to, aby si neúspešní študenti po opustení akadémie nepúšťali hubu na špacír. Mágiu mysle opísala príťažlivo a relatívne uveriteľne - hovorí sa, že človek využíva len 10% mozgovej kapacity (v niektorých prípadoch je aj toto číslo značne premrštené) a autorka pripisuje nadprirodzené schopnosti svojich postáv do určitej miery vrodenému nadaniu, ale aj zmobilizovaniu tých lenivých šedých buniek, ktoré si doteraz váľali šunky na lehátkach niekde pri hypotalamuse (len pre istotu, to je časť mozgu, nie grécky ostrov). Nezostala však pri tom, že si študenti šňupnú niečo ako nariedený koks a zrazu dokážu lietať - každému prisúdila nejakú špecifickú schopnosť, ktorou sa odlišuje od ostatných.

    Okrem samotnej mysľomágie venovala V. S. Moser veľkú pozornosť aj jazyku, histórii a hierarchii mágov. Používa mnoho výrazov odvodených z latinčiny (aspoň predpokladám, že ide o latinčinu, moje znalosti končia pri cogito ergo dačo), ktorými popisuje mysľomagické termíny, no žiaden strach, na konci knihy sú vysvetlivky, takže si počas čítania nemusíte robiť poznámky, aby ste nezabudli, ako sa volajú tí típci, čo boli v Potterovi prefekti. Históriu mysľomágie autorka prebásnila, a hoci teda žiadneho Byrona nečakajte, veršované zvitky príjemne ozvláštnili atmosféru knihy. 

    Vždy ma trochu mrzí, keď sa v slovenskej knihe všetci volajú ako z Beverly Hills. Samozrejme ide len o moju osobnú preferenciu, ak sa autorke nechcelo písať o Bete Semienkovej, ale radšej o Ellis Seedovej, nemám je čo kafrať do jej rozhodnutia. Naopak sa mi ohromne páčilo, ako do svojho fiktívneho sveta nenápadne zakomponovala slovenské mestá. Schválne si hoďte do googla taký Sceben, možno budete prekvapení, že neleží nikde poblíž Eiffelovej veže. 

    Keď som sa už pristavila pri Ellis, myslím, že svoj post hlavnej hrdinky zvláda celkom dôstojne. Miestami mi prišla dosť upišťaná a melodramatická, na druhej strane však v jej prípade nemôže byť reč o idylických študentských rokoch, takže zrejme mala nárok občas jačať na všetko čo jej skríži cestu, vrátane semaforu a fontány. Ako človeku v centre diania jej autorka dala do vienka schopnosti, o ktorých ani len v mysľomagickom svete doposiaľ nechyrovali, a aj preto sa ocitne v smrteľnom nebezpečenstve. Možno to vyznieva trochu ako klišé, no skúste si predstaviť knihu, v ktorej hrdina dokáže to čo všetci ostatní, nejak si precupká dejom a potom bude žiť spokojne ever after, poprosím zvonec a Disneyho zámok. Okrem Ellis sa zápletka sústreďuje aj na jej najbližší okruh priateľov v zložení: pojašená najlepšia kamoška, geniálny chlapec, silák a ten pekný a milý. Hoci som teda ja ich charaktery značne oklieštila, V. S. Moser poskytla každému z nich relatívne slušný priestor a čitateľ tak má šancu sa s niekým z nich stotožniť, ak ho aj neosloví samotná Ellis. Viac priestoru na sebarealizáciu by si však podľa mňa zaslúžili postavy z opačného konca ihriska - napríklad Ellisina sokyňa sa zmôže len na niekoľko detinských naschválov a potom vyklidí pole. Autorka venovala pomerne dosť pozornosti vykresleniu jej nesympatickej arogantnej povahy, preto som bola celkom sklamaná, že jej tak skoro zavrela hubu a viac ju nepustila k reči. 

    Mysľomágovia spadajú do kategórie YA (nie, vôbec mi nevykrivilo spodnú peru, to sa vám niečo zdalo), takže muselo prísť aj na nejakú tú romantickú linku. Ja takýmto vzplanutiam veľmi neholdujem, ale tu autorke veľmi, veľmi kvitujem, že sa nenechala ukecať na žiadne dnes tak populárne haters to lovers, a nenútila Ellis s jej potenciálnym frajerom po sebe pol knihy štekať ako besní neurotickí ratlíci s poruchou ovládania, aby si vzápätí skočili do náručia a jazykmi si vyšetrili mandle. Ich zbližovanie bolo naopak veľmi milé, násťročne realistické a keby som nebola bezcitné hovado s latentnou alergiou na romantické gestá, možno by som sa počas čítania aj priblblo usmievala. 

    Mysľomágovia sú autorkinou prvotinou, a hoci teda jej fantastickému svetu nie je čo vytknúť, samotný štýl rozprávania miestami trošku pokrivkával. Dosť ma mrzeli drobnosti, ako napríklad Ellisine zhrozenie na začiatku, keď zistila, že je v starostlivosti psychoterapeuta a jej opakovanie, že ona predsa nie je blázon - akoby pomoc psychológa nemohol potrebovať aj úplne zdravý človek. Alebo Ellisina láska k dejinám a histórii, ktorá sa však prejavila iba tým, že sa jej páčil doktorov dom - povedala by som teda, že ju skôr zaujímala architektúra než história. Tiež mi nerezalo do noty, že vo fiktívnom, no anglofónne znejúcom svete sa ako mena používajú eurá - subjektívne si myslím, že nejaké doláre alebo libry by poslúžili lepšie (a keď už som načala tú anglofónnosť, Freedomsquare Street Ulica mi takmer vyrazilo oči do atmosféry). No a potom sa občas v texte objavili duplicitne znejúce vetičky, napríklad aktivovanie mozgovej aktivity, alebo že Energetický kryštál je zdrojom mocnej energie - no veď áno, doplnenie sacharidov a vápnika od neho bude ťažko niekto očakávať. Samozrejme, všetko sú to somariny, ktoré sami o sebe nevadia, no keď sa ich koncentruje viac, už to môže pokaziť celkový dojem. 

    Samotný dej je veľmi svižný a dynamický. Od Ellisinho príchodu na akadémiu sa stále niečo deje, ale V. S. Moser sa dokázala na chvíľu pristaviť aj pri bežnom študentskom živote mysľomagických deciek a vdýchnuť tak knihe trochu školskej atmošky, ktorú mám osobne veľmi rada. Čitateľ sa dočká aj prekvapivého obratu v deji, ktorý som síce zhruba tak od polovice knihy tušila, ale za to vidím skôr Fitzeka než V. S. Moser. Úplne na záver si však autorka nechala v talóne ešte jeden elektrošok, ktorý už mne prišiel trochu nadbytočný, na druhej strane však aspoň celková zápletka nevyznela prvoplánovo a poskytuje to priestor pre pátranie postáv v ďalších častiach.

    Mysľomágovia majú rozhodne potenciál poriadne rozbúriť slovenské fantasy vody (vlastne to už aj robia). Kniha v sebe spája nádherný vizuál, originálny a prepracovaný svet, a hoci je možno samotná kostra príbehu už takou YA klasikou (ľudia s nadprirozdenými schopnosťami proti skupine temnotou ovládaných nepriateľov), V. S. Moser mu stále dokázala dať svoj vlastný rukopis a vyrozprávať ho po svojom. Dobrodružstvá mysľomágov určite stoja za prečítanie, a ja sa už teším na ďalšie pokračovanie.

    Prajem príjemné čítanie! :) 

 Autorke veľmi pekne ďakujem za možnosť prečítať si knihu a v neposlednom rade za krásny balíček.