Nemé prežívanie I. - ďalšia dávka fantasy pre náročných made in Slovakia


        Druhé pokračovanie série je ošemetná záležitosť. Niežeby napísať prvú časť bola brnkačka, ktorú zvládne aj niekto s inteligenciou istej poslankyne (správne, myslím tú, ktorá vzdáva posledný hold smetiakom), ale predsa len - prvou časťou nastavíte istú latku. Tá môže byť buď niekde v stratosfére (lepší prípad), alebo môže plniť funkciu bezbariérového prahu (horší prípad). Tak či onak, druhá časť by mala úroveň tej prvej minimálne dosiahnuť, ak nie rovno prekonať. Takže ak autor pri písaní jedničky potil krv, pred písaním dvojky by sa možno mal rovno napojiť na transfúziu. Čo sa týka úrovne, Slepý život, prvá časť fantasy série Večná lož od slovenskej autorky H. J. Bornemiszy, zožala pozitívne ohlasy s gráciou vysokovýkonného kombajnu. Ďalšia časť vychádza kvôli rozsahu v dvoch zväzkoch pod názvom Nemé prežívanie I. 

    Záver Slepého života nenechal žiadnu z postáv v bublinkovom kúpeli s pohárom šampanského v ruke a výhľadom na sexi vyšportované pozadie človeka, alebo inej bytosti podľa ich preferencií. Flochan sa vyhrabe spod hromady mŕtvych tiel, aby mohol plánovať pomstu nad krígľom piva. Ožratý elf je samozrejme nebezpečný asi ako sfetovaný motýľ, takže si je vedomý, že veľa škody nenarobí. Pokiaľ sa ovšem nespojí so Zaeonom, prenasledovaným bastardom. Ten sa pre zmenu snaží zistiť, čo všetko v ňom väzí. A tým nemyslím zle strávený obed, ale schopnosti, vyplývajúce z jedinečnej kombinácie elfskej a čarodejníckej DNA. Popri tvrdom tréningu Zaeon občas myšlienkami zablúdi k Darii, Vyváženej, a k jej neznámemu osudu. Podľa dostupných informácií tiež nedopadla práve najlepšie, no Zaeon tomu  odmieta uveriť. No a čo sa týka Soran, poslednej Jereany, tá je na úteku a naivne si myslí, že len pred príslušníkmi svojej rasy, ktorí s ňou majú vlastné plány. Žiaľ, v pätách má aj horšieho protivníka, ktorý s ňou naopak žiadne plány nemá. Alebo iba jeden, smrtonostný a definitívny.  Druon, majster pretvárky, si zatiaľ kráti čas vlastnou hrou. A piškvorky to rozhodne nie sú. 

    Druhú časť som čítala s vyše ročným odstupom (nepýtajte sa ma prečo. Sú veci medzi nebom, zemou a knižnicou, na ktoré nemám odpoveď) a tak som mala obavy, či nebudem v knihe stratená ako lienka v supermarkete. Autorka však do rozprávania tu a tam zakomponovala drobné odvolávky na Slepý život, ktoré mi ako pomôcka na nakopnutie lenivého zadku mojej pamäte postačovali. Postavy síce nerekapitulujú každý záchvev svojho obočia, ktorý vykonali v prvej časti, ale ak ste Slepý život nečítali na autopilota, budete sa vedieť vcelku pekne zorientovať. 

    Zatiaľ čo v Slepom živote sa striedali perspektívy štyroch postáv - Darie, Zaeona, Druona a Soran - v ďalšej časti sa k nim pridáva ešte Flochan a Reynard. Viacero uhlov pohľadu býva občas na škodu a z príbehu sa namiesto mozaiky stáva pokazený kaleidoskop, ale v tomto prípade je šesť rozprávačov tak akurát. Každý z nich si fúka vlastnú polievku (niektorí už majú riadne oparené huby, ale nevzdávajú sa), no ich taniere sa ocitajú postupne čoraz bližšie k sebe. Veľmi oceňujem, že H. J. Bornemisza sa v chronológii deja vrátila aj späť a poskytla nám štedrý pohľad na minulosť niektorých osôb, čo čitateľovi umožňuje pochopiť ich charaktery v širšom kontexte. Napríklad Darii už absolútne rozumiem, prečo bola v prvej časti taká drzá, tvrdohlavá a mrzutá mrcha. Síce musím priznať, že to, čo stvárala so Zaeonom (a na Zaeonovi a pod Zaeonom) sa mi k tomu, čím si musela prejsť, až tak nehodí, ale každý si traumy lieči inak. Niekto sa nimi nechá pohltiť a niekto sa na ne vyprdne. 

    Autorka podvihla závoj tajomna aj okolo Druona (trochu blbé prirovnanie, jemu sa hodí závoj asi tak ako diadém besnému šakalovi) a prezradí niečo z jeho nepeknej minulosti. Vďaka tomu som bola nútená poopraviť svoju mienku o ňom - nakoniec to možno nebude jeden slizký, zradný, krvilačný papľuh. Alebo bude, ale v inom zmysle. Hoci stále nie je zrejmé, na ktorej strane ihriska kope do lopty, možno jeho konanie lepšie chápať - pretože ako môže hrať férovo niekto, kto je od narodenia obklopený zradou a pretvárkou? 

    Slepý život bol akciou nadupanou jazdou, v ktorej došlo k niekoľkým epickým súbojom. V druhej časti však H. J. Bornemisza zložila tehlu z plynového pedálu a viac sa zameriava na ciele jednotlivých postáv, ich úmysly a intrigy, ktoré splietajú na ich dosiahnutie. Páči sa mi, ako autorka pekne vykreslila kľukaté chodníčky, ktorými sa hráči postupne posúvajú k cieľovej rovinke. Svojim hrdinom nič neuľahčila - ak sa vám bude zdať, že niektorý z nich niečo dosiahol príliš ľahko, je to logicky odôvodnené - a každý z nich bude musieť poriadne ponamáhať svoje mozgové závity. Hlavne Daria, ktorá sa po rokoch konečne dostane tam, kam sa celý svoj dospelý život dostať chcela, sa musí poriadne obracať. Žiadny triumfálny príchod s famfárami a piesňou od Scorpions. 

    Napriek tomu, že hrdinovia Nemého prežívania pletichária s väčším zanietením ako členovia nášho parlamentu, a rozhodne to nie je žiadna nuda, prijala by som predsa len trochu viac takej tej bohapustej akcie. Takto sa mi príbeh zdá mierne nevyvážený, pretože okrem dvoch čarodejníc vlastne nikto poriadne do držky nedostane (samozrejme mnohokrát padne jedna spakruky kres papuľu, ale domnievam sa, že táto kniha by faciek zniesla aj viac). Kniha sa aj tak číta veľmi dobre, každá z postáv rozohrá fascinujúcu hru, no...a zrazu je koniec. Toto je ten typ čítania, keď sa veľmi veľa vecí otvorí, ale na zatvorenie si budeme musieť počkať do ďalšej časti. Za normálnych okolností by som to kvalitne ofrflala, ale vzhľadom k tomu, že tu ide len o prvý zväzok druhej časti, to akceptujem, držím hubu, krok a ticho šúcham nohami. 

    Odhliadnuc od dôležitých vecí (čiže príbehu) mi udrela do očí aj jedna menej dôležitá - korektúra. V texte nie sú vyslovene gramatické chyby, z ktorých by sa človeku otočili oči do hlavy a radšej hľadeli do tej tmy vnútri, ale predsa len sa v ňom chybičky vyskytovali vo väčšom počte, než by bolo pekné (čo ma prekvapilo, lebo v Slepom živote som takýto problém nezaznamenala). Mne to až tak nevadilo - hoci chýbajúca čiarka ma poteší skôr na covid teste než v knihe - ale poznám viacero ašpirantov jazykovedného ústavu, ktorým by to mohlo pokaziť dojem z tejto inak skvelej knihy. 

    Nemé prežívanie I. je veľmi solídnym pokračovaním výborne načatej série, ktorú osobne radím k tomu najlepšiemu, čo slovenská fantasy scéna ponúka. Príbeh je komplikovaný a spletitý, ale do takej akurátnej miery, aby čitateľ stále vedel, čo sa deje, ale pritom nebolo všetko očividné ako sršeň v plastovej fľaši. Postavy pekne napredujú (okrem Zaeona, ale ten sa už toľko nabehal, že má nárok chvíľu zostať na mieste), niektoré tajomstvá sú (takmer) odhalené, no mnohé ďalšie na objasnenie stále čakajú. Záver je taký že "daj sem rýchlo ďalšiu časť!" a ja verím kvôli všetkým fanúšikom (a sebecky aj kvôli sebe) že to bude čo najskôr.

    Prajem príjemné čítanie! :)


    

 

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Bol som dlho preč - predtým, než Jack získal Oscara

Prečo čítať Kinga

Na autismus jedině autibiotika – vtipná spoveď unavenej matky