Posledná šanca - aj o konci sveta sa dá písať s humorom
Koniec sveta je všeobecne obľúbeným námetom sci-fi kníh a filmov. Najmä vo filmoch spravidla kopíruje podobný scenár - niečo prestane byť také, aké by to malo byť, ale nikto tomu nevenuje pozornosť, okrem jedného vedca. Ten príde podrobným skúmaním na to, že ak to takto pôjde ďalej, tak ďalej už vlastne nič nebude, lebo Zem vybuchne/zamrzne/skamenie/upadne do sebaľútosti a obviňovania všetkých naokolo. Vlastne to posledné nie je katastrofický scenár Zeme, ale našej vlády. Pardon, omyl. No, takže náš vedec začne kontaktovať všetkých zainteresovaných od meteorológov cez seizmológov po amerického prezidenta (musí byť americký. S prezidentom Peru sa koniec sveta zásadne nerieši), pričom mu nikto neverí, až do chvíle, kedy je už takmer neskoro. Vtedy prezident prednesie v televízii oznam, ktorý zakončí žehnaním Amerike, prehliadaný vedec v hodine dvanástej učiní takmer neuskutočniteľný zázrak a všetko je zrazu v poriadku. Našťastie máme aj autorov ako je Andy Weir, ktorý dokáže písať o konci sveta originálne a s humorom, čo dokázal aj vo svojej najnovšej knihe Posledná šanca.
Planéta Zem má vážny problém. O to vážnejší, že jeho riešenie nespočíva na pleciach Geralda Butlera, ktorý zachráni všetko od Bieleho domu po Tower Bridge, ale na pleciach doktora Rylanda Gracea, kvalifikovaného vedeckého špecialistu. Čo by stále nebol taký prúser, keby si doktor Grace pamätal aspoň vlastné meno. Nachádza sa vo vesmírnej lodi niekde vo vesmíre (a keď je niekde v Petržalke široký pojem, pokúste sa zorientovať niekde v kozme), v spoločnosti dvoch mŕtvych tiel kozmonautov, o ktorých vie akurát toľko, že museli byť jeho priateľmi, pretože pohľad na ich bezduché telá mu namiesto pocitu zadosťučinenia vháňa slzy do očí. Našťastie jeho amnézia nie je o nič viac trvalá než manželstvá Johnyho Deppa a tak postupne prichádza nielen na to, kým je on sám, ale aj na to, že má pred sebou náročnú úlohu, od ktorej splnenia závisí osud celej planéty.
Už pri Marťanovi ma Andy Weir presvedčil, že dokáže napísať úžasnú sci-fi, ktorej uverím aj pásikavé ponožky v skafandri, a Poslednou šancou ma v tomto názore len utvrdil. Opäť odviedol kus poctivej vedeckej roboty a svoj príbeh vytunil faktami z mikrobiológie, teórie relativity či jadrovej fyziky. Nespolieha sa na model tučniakov z Madagaskaru - vyzeráme milo a z igelitky a kusu drôtu dokážeme vyrobiť prístroj na MRI - jeho kniha sa drží logiky urputnejšie ako dôchodca zľavového kupónu do Kauflandu. Andy Weir si síce vytvorí mimozemskú entitu, ale to, že nepochádza zo Zeme, ju ešte neoprávňuje fungovať na princípe Copperfieldových trikov - nejak som to urobil a vás je do toho hovno. Naopak, spolu s hrozbou z vesmíru opísal aj pravidlá, ktorým sa jednoducho musí podriadiť čokoľvek od blyskáča jarného po desaťhlavú intergalaktickú beštiu. Nevravím, že som všetkému rozumela - doteraz som príliš lenivá googliť si, čo sú to neutrína, teórii relativity nerozumiem o nič viac než vkusu Zuzany Plačkovej a nedokázala by som replikovať ani najjednoduchší z Rylandových výpočtov - ale knihe to dalo úžasný realistický rozmer. Čitateľ skrátka nemá problém uveriť, že všetko, o čom Andy píše, by sa mohlo stať. Má to predsa perfektne vedecky podložené.
Zameranie na vedu je jednou z vecí, ktorá robí Andyho knihy úžasným zážitkom. Tou druhou (priznávam, že pre mňa dôležitejšou) je fantastický humor. Ako v Marťanovi, tak aj v Poslednej šanci je rozprávačom úžasný sympaťák, ktorý nestráca humor ani zoči voči záhube a najzákernejšiu srandu si dokáže robiť z vlastnej osoby. Nie raz som sa pri tejto knihe nahlas rozosmiala - čo v sci-fi žánri človek očakáva skôr od Douglasa Adamsa, ale vidíte. Andy Weir to dokáže tiež, aj bez dvojhlavého zmätka a superinteligentného odtieňa modrej. Čo sa týka verejných prejavov emócií, Andymu sa vo mne podarilo vzbudiť aj tie z opačnej strany spektra a miestami sa mi zhoršil vizuálny kontakt s knihou z dôvodu nadmernej humidity senzorov.
Hoci predstava osamelého vedca zatvoreného v plechovke blúdiacej nekonečnom nabáda k presvedčeniu, že pôjde o podobný modus operandi ako v Marťanovi - chlapík, čo si musí komunikačné potreby vybaviť pokecom so svojim odrazom v clone skafandra - v tomto prípade to Andy Weir vyriešil inak a Ryland dostane neočakávaného, nekonvenčného, ale absolútne dokonalého parťáka. Nechcem prezrádzať priveľa, ale som si istá, že si ho musí obľúbiť každý čitateľ s aspoň minimálnou schopnosťou emócií. No a v interakcii s Rylandom vytvorili tak perfektnú dvojicu, že Han Solo a Chewbacca môžu ísť tam, kde žiara motorov Millennium Falcon nedosvieti.
Aj keď je kniha rozprávaná v prvej osobe, nič jej to neuberá na napínavosti. Nejde totiž o žiadne spomienky starého otca, pohodlne uvelebeného v kresle, rozprávajúcemu okruhu vnúčat širokému ako Štrbské pleso o tom, ako onehdy zachránil svet a ešte niečo navyše. Ryland síce postupne s nabiehajúcimi spomienkami rekapituluje, čo predchádzalo jeho "malému výletu", no zároveň opisuje prítomnosť, takže si nikdy nemôžete byť istý, či sa kniha neskončí slovami "a teraz tu už len sedím a čakám na smrť." To hovorím hypoteticky. Alebo nie? Na toto vám žiadna kvadratická rovnica odpoveď nedá, musíte si knihu poctivo prečítať.
Andy Weir sa pre mňa radí k autorom, ktorí píšu sci-fi na naozaj vysokej úrovni a verím, že jedného dňa sa zaradí ku gigantom tohto žánru. Na rozdiel od mnohých iných kníh, ktoré sú sci-fi len preto, že obsahujú mimozemšťana, hviezdnu oblohu a nejaké to kúzelné technické udělátko, je Posledná šanca nielen neskutočne zábavným, ale aj poučným čítaním, do ktorého autor zakomponoval hravou a nenásilnou formou primerané množstvo vedy. Dej nie je pateticky depresívny, ako to pri rozprávaní o konci sveta býva, naopak je veľmi dynamický, orientovaný na hľadanie riešenia namiesto plaču do vankúša. Ja tejto skvelej knihe naozaj nemám čo vytknúť. A keby aj, nech to vcucne čierna diera.
Prajem príjemné čítanie! :)
Komentáre
Zverejnenie komentára