V zahradě zášti - recept na šťastné manželstvo podľa čiernej vdovy


     Písať o vymyslenej postave určite nie je žiadna hračka. Iste, nemusíte sa pridržiavať žiadnych verejne známych informácií o tom, že hrdina vašej knihy mal na ľavej polovici zadku znamienko v tvare bzdochy, alebo že rád zapíjal sirup proti kašľu borovičkou. No na druhej strane autor stále musí vytvoriť človeka, ktorý bude mať takú kombináciu charakterových čŕt, ktoré mu čitatelia uveria. Ak si vďaka nim postavu dokonca obľúbia, jackpot! Ešte náročnejšie je podľa mňa písať o skutočnej osobnosti, dostatočne známej na to, aby si ju ľudia mohli preklepnúť na googli, no predsa zahalenej rúškom tajomstva. Udržať krehkú rovnováhu medzi pridržiavaním sa faktov a púšťaním fantázie na voľnobeh určite nie je žiadna hračka. Camilla Bruce to zvládla bravúrne a priniesla nám príbeh o žene, ktorá dala pojmu "tichá domácnosť" úplne nový rozmer, vo svojej knihe V zahradě zášti.

    Belle Gunnessová sa narodila ako Brynhilda Størsetová v Nórsku. Začiatok jej životnej cesty mal ďaleko do idylickej mladosti strávenej v ružových šatôčkach s koláčikom v jednej ruke a s bábikou zdobenou diamantmi v druhej. Rozhodla sa všetko hodiť za hlavu a začať nový život v Amerike. Akurát, že jej nový život obnášal ukončenie niekoľkých starých životov. Navonok dobrá kresťanka, ktorá mala v živote viac smoly, než cestárska miešačka, vdova, vzorná matka. V skutočnosti však na svojej farme sadila do zeme namiesto karafiátov a neskorej odrody ľadového šalátu zvyšky tiel svojich obetí - to, čo sa nedalo použiť ako spestrenie jedálnička jej prasiat. 

    Camilla Bruce nám príbeh čiernej vdovy predostiera atraktívnou formou - priamo z prvej ruky, rozprávačkou je sama Belle, takže jej môžeme kukať cez plece počas toho, ako sa vysporiada so všetkými nadbytočnými osobami, akurát nám nehrozí, že sa tiež staneme nepohodlným svedkom a vyslúžime si sekáčikom medzi oči. Druhou rozprávačkou príbehu je Bellina sestra Nellie, ktorá reprezentuje  hlas svedomia a sprostredkúva pohľad zvonka - ako sa javilo Bellino konanie nezainteresovaným, ktorým spočiatku nebolo podozrivé, že Belle usporadúva zabíjačku päťkrát do mesiaca, hoci z jej chlieva neubúdali ľudožrútske ošípané. 

    Belle nie je v žiadnom prípade ten typ antihrdinky, ktorý dokáže v čitateľovi vzbudiť nefalšované sympatie. Už v prvej tretine knihy som jej želala, aby si jej nádenníci zabúdali hrable po celom je pozemku a aby si v žiadnom prípade nedávala pozor pod nohy. Prinajlepšom, ale vôbec by mi nevadilo, keby šerif objavil jej kostlivcov v skrini, v pivnici, v chlieve a na ďalších miestach, ktoré považovala za vhodnú substitúciu cintorína, a expresne jej vybavil valčík dve stopy nad zemou s konopným náhrdelníkom. V čase, keď sa dopustila prvého zločinu, som ju ešte dokázala pochopiť. Ublížili jej, a to oveľa horším spôsobom, než že by jej na dedinskej tancovačke vykydli džber žinčice na novú sukňu. Konanie po príchode do Ameriky si Belle síce odôvodňuje túžbou po lepšom živote a kompenzáciou za prežité utrpenie, ale s prvou kvapkou arzénu v manželovej káve stratila poslednú kvapku mojich sympatií. Samu seba sa snaží obhájiť tým, že keď už je tá sériová vrahyňa, aspoň je dobrou mamou, ale neviem či by jej uspávanie detí ópiom prešlo na Modrom koníkovi. Camilla Bruce sa skrátka nesnažila vytvoriť tragickú hrdinku, s ktorou bude čitateľ so slzami v očiach súcitiť a odpustí jej čokoľvek od pripálenej ovsenej kaše po umlátenie človeka sekáčikom na mäso. Namiesto toho nám predstavuje psychicky chorú ženu, ktorá na svojom konaní nevidí nič zlé, účel predsa svätí prostriedky. Neviem, čo by pápež povedal na regiment svätých mŕtvol, ale budiš. Viackrát som si hovorila "na toto nemá gule, to skrátka neurobí.". Mala na to gule, urobila, a moje znechutenie jej osobou bolo čoskoro hlbšie než geotermálny vrt. 

    Hoci sa dej v mnohom odvíja od skutočných faktov, predsa len si autorka na mnohých miestach  musela dopomôcť vlastnou fantáziou, alebo, ako sama vraví v poznámke na konci knihy - proste klamať. Nič si však neuľahčovala, vykonala naozaj kvalitný prieskum, gro príbehu vychádza z histórie a to, čo si upravila pre potreby románu, jej nemožno vyčítať. Starostlivá sestra, ktorá začína mať strašné podozrenie sprevádzané neznesiteľnými výčitkami svedomia, sa do deja určite hodila viac, než dialóg pri nedeľnom obede na štýl "Počuj, Nellie, čo vlastne tvoja sestra pestuje na tej farme?" "Neviem, už tri roky som o nej nepočula, možno tam ukrýva mŕtve telá, hahaha." 

    Hlavná pozornosť rozprávačiek sa samozrejme sústreďuje na zahrábavanie chlapov medzi riadkami petržlenu (Belle) a obavu, že sestrino svedomie je čisté asi ako kapota SUVčka zaparkovaného v kuríne (Nellie), čiže na rozsiahlejšie opisy spoločenských podmienok veľa priestoru nezostáva, ale nejaký predsa. Najviac ma zaujal zvyk nechávať si nebožtíka doma, natiahnutého na kuchynskom stole, a očakávať osadenstvo, ktoré sa na neho príde pozrieť. V Bellinom prípade by nebolo od veci si ku kuchynskému a kávovému stolíku zaobstarať aj špeciálny stôl na zosnulých, v jej domácnosti by o jeho využitie nebola núdza. Autorke sa podarilo ozrejmiť aj podmienky, v akých žili nórsky imigranti v "zemi zaslíbené". Ich príbytky mali ďaleko do luxusného mezonetu, ale aj tak ich obyvatelia oplývali vďačnosťou, že si polepšili. Až na Belle, tá sa riadila heslom "radšej bohatá v pekle ako chudobná v nebi". 

    Atmosféra príbehu krásne graduje od ponurej a nezávideniahodnej situácie chudobnej nórskej slúžky, cez prvé prejavy nespokojnej manželky až po psychopatku odtrhnutú z reťaze, ktorá musí sama sebe pripomínať, čo vlastne vedie jej ruku (alebo striekačku s kyanidom) od jedného zločinu k druhému. Celé to samozrejme nemôže skončiť inak, ako príšernou tragédiou. 

    Camilla Bruce napísala otrasnú a desivú knihu - v tom najlepšom zmysle slova. Ponúka obraz ženy, ktorú osobné nešťastie natoľko poznamenalo, že neskôr už nie je schopná rozlíšiť medzi vlastnou ctižiadosťou a zločinom. Dej je veľmi dynamický a znepokojivý, obsahuje minimum opisov a odbočiek brzdiacich tempo, a čitateľ sa celý čas obáva najhoršieho - ktoré skôr či neskôr príde. Priznávam, že som doteraz mala dosť predsudky voči hororom od ženských autoriek (pozerám sa na teba, Darcy Coates!), ale Camilla Bruce ma jedinou knihou dokázala presvedčiť, že aj žena dokáže napísať strhujúce, realistické a brutálne dielo. Čo sa mňa týka, jedna z najlepších kníh, s akými som mala tento rok do činenia. 

    Prajem príjemné čítanie! :) 

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Prečo sú Hry o život najlepším YA svojej doby

Pohádka - Temná veža light version

Cyklus vlkodlaka - dávno napísaná, dlho očakávaná kingovská jednohubka