Mafiánska poprava? - slovenská realita bez makeupu

     Myslím, že o fungovaní viacerých oblastí v Slovenskej republike má už málokto zidealizované predstavy. Možno tak deti do 8 rokov, ktorých ešte videoklip Mira Jaroša dokáže presvedčiť, že ujo policajt je tu na to, aby im pomohol v každej situácii, a nie aby musela mama obetovať peniaze odložené na nové Lego Ninjago na pokutu, lebo nožnice v autolekárničke sú dva dni po expirácii a navyše sa treba zbaviť bločkov. Samozrejme, tým sa nechcem nijak navážať do príslušníkov policajného zboru. Každopádne, bývalý správnej polda Peter Šloser to vo svojej prvotine Mafiánska poprava? rozbaľuje na rovinu a svojím bývalým kolegovcom polievočku nie že neprihrieva, on ju rovno strčí do vysokovýkonného mrazáku. 

    Ospalé ráno vo fiktívnej dedine Híd naruší riadna šupa, keď sa majiteľ prepravnej spoločnosti namiesto do obchodu po teplé rožky odvezie rovno na onen svet. Jeho auto totiž niekto vytuningoval ultravýhrevnými sedadlami - rozumej výbušninou priamo pod zadkom. Všetky zraky sa automaticky obracajú na miestnu dvojicu mafiánov, ktorí navyše nemali s obeťou práve korektné vzťahy. Prípad sa zdá byť jasný ako zubná protéza na kaprovi, lenže domnelí páchatelia majú známosti nielen v radoch polície, ale aj na vyšších miestach, a klepnúť po prstoch si nenechajú ničím ostrejším než rozvarenou špagetou. 

    Na tejto knihe sa mi páčil originálny koncept založený na realite - žiadne učebnicové delenie na dobrých a zlých, medzi ktorými je čiara výrazná ako Záborskej obočie, a to, že má niekto auto s majáčikom, automaticky neznamená, že kope za správny tím. Peter Šloser presvedčivo stvárnil nielen dvojtvárnych policajtov, ale aj úskalia, ktoré musí trpieť tá hŕstka spravodlivých, čo si napriek všetkému chce robiť svoju robotu poctivo. Nebojí sa poukázať na fakt, že národom zvolení zástupcovia na tom nie sú o nič lepšie a že fotiť sa s hromadou peňazí určených na boj proti mafii ešte neznamená, že tá hromada pochádza z čistých zdrojov. 

    Mafiánska poprava? (fakt sa mi tam ťažko píše otáznik, cítim sa ako debil čo sa uisťuje či si správne zapamätal názov knihy) je autorov prvotinou, a hoci ide o originálnu a vcelku realistickú knihu, predsa len som postrehla niekoľko chybičiek krásy. Jednou z nich sú dialógy, ktorým som nedokázala uveriť ani pozdrav. Konverzácie vyznievali, akoby mal každý z protagonistov v ruke papier s replikami a čítal, čo má povedať. Problém bol možno aj v tom, že prostredníctvom postáv sa Peter Šloser neraz pokúšal podať čitateľovi reálny pohľad na policajnú prácu, čo by samo o sebe vôbec nebolo zlé, ale keď chlap po infarkte rozpráva o negatívnom dopade na svoj organizmus namiesto prostého konštatovania, že mu zo všetkých tých sračiek skrátka prdlo srdce, nepôsobí na mňa skutočne. Hoci zase je pravda, že nie všetci sa musia vyjadrovať ako nabrúsení smetiari (alebo ako ja). 

    Zážitok z čítania mi kazili aj drobné prehrešky voči logike. Tu opäť došlo na môj "obľúbený" syndróm komárieho hejna - jeden upišťaný zmrd sa dá zvládnuť (pokiaľ to nie je v noci v spálni. Tam je akýkoľvek počet komárov vyšší než nula neprípustný), ale 300 už predstavuje vážny problém. Preto som sa trochu pozastavila nad tým, ako autor opisoval, že v Thajsku je pre Slováka nepredstaviteľných 35 stupňov. Veď v aktuálnych klimatických podmienkach v lete našim meteorológom 35 stupňov už takmer nestojí ani za výstrahu prvého stupňa. Alebo babča, ktorá má číslo svojho syna poznamenané na papieriku s menom a priezviskom. Akože, demencia je sviňa, ale podľa jej komunikácie s okolím nevyzerala tak mimo, aby si nedokázala zapamätať, že jej syn má rovnaké priezvisko ako ona. Najväčší klenot bol pre mňa mafián, ktorý si počas "priateľského dohovoru" začal robiť pedikúru vystreľovacím nožom. Samozrejme tam autor zrejme mal na mysli manikúru, ale predstava mafiána, ako skopne z nôh kanady, stiahne fusakle a začne sa špárať nožom v nechtoch, je o dosť srandovnejšia. 

    Postáv sa v Mafiánskej poprave? zíde celkom pekný dav a hlavne spočiatku som mala dosť problém sa v nich orientovať. Neberiem to však ako negatívum, autor sa snažil vykresliť policajnú infraštruktúru, zloženú z krivákov, lenivcov, spravodlivých, úplatných a pripečených - takže tam logicky musel mať viacero ľudí, aby mohol pokryť všetky kategórie. Niektorí vyznievali priam až bizarne, ale myslím, že každý z nás sa stretol so situáciou, keď vysoké konexie vyvážili nízke schopnosti - v tomto prípade také nízke, že by ich bolo treba vykopať zo zeme rýľom. Trochu ma vytáčalo modelovanie ženských postáv - ja chápem, že sa blbo píše o absolútne tuctovej dáme s matnými vlasmi a lesklou pleťou, ale, pri svätom testosteróne, prečo to musia byť vždy rajdy, za ktorými sa otočí aj požiarny hydrant? Nehovoriac o tom, že všetci muži v okolí potom boli nútení trúsiť uslintané oslizlé poznámky. Hej, je celkom múdra, ale videl si jej kozy? Fejspalm o tri...dva...jeden....

    Vo väčšine krimi kníh poznáme od začiatku schopného vyšetrovateľa, ku ktorému s dôverou vzhliadame a veríme, že každý jeho krok posunie prípad bližšie k rozuzleniu. Peter Šloser to poňal reálnejšie a čitateľovi predviedol majstrovstvá v zametaní po koberec, ktoré uťali až parlamentné voľby, zmena vedenia a zostavenie vyšetrovacieho tímu, ktorý sa už viac približuje štandardu. Samozrejme nechýba niekoľko prekvapivých zvratov (jeden z nich sa prekecne v predstihu a ja doteraz neviem, či to bola skúška čitateľovej pozornosti, alebo preklep) a hoci som si celý čas myslela, že je jasné čo a ako, nakoniec to bolo úplne inak. Rozuzlenie vyšetrovania dáva zmysel, ale cesta k nemu ma trochu sklamala - v podobných knihách mám radšej postupné zaisťovanie stôp, skladanie mozaiky (paradoxne, metaforu so skladaním mozaiky z duše nenávidím) až kým všetko zapadne na svoje miesto. V Mafiánskej poprave? to skôr pripomínalo situáciu "skladám si puzzle, potom ich hodím o zem a kúpim si hotový obraz". 

    Napriek mojím výhradám však Mafiánska poprava? určite nie je zlou knihou a právom si zaslúži pozornosť. Je to dielo, ktoré realitu neohýba do vizuálne pekných tvarov, naopak, podáva všetko tak, ako to je, a možno ešte o kúsok horšie. Niektoré pasáže by si možno z môjho pohľadu zaslúžili viac rozviesť, ale na prvotinu je to naozaj solídna krimoška. A to myslím úprimne. Fakt, že autor má ako bývalý policajt určite zbrojný pas a vie kde bývam, v tom nehrá žiadnu rolu!

    Prajem príjemné čítanie! :)