Ženy zo zámku Lafayette - muži robia revolúcie, ženy robia mier


     Občas stváram čudné veci. Napríklad viem, že neznášam ryby, ale aj tak ochutnám tuniaka v paradajkovej omáčke, lebo paradajky mám rada. Potom si po zvyšok dňa vyplachujem ústa dettolom, aby som si z jazyka zmyla rybaciu pachuť. Alebo sa pokúšam zacúvať s autom do brány, aj keď je úspech, že vôbec dokážem naštartovať a ísť rovno. Auto prežilo. Brána prežila. Kvetinový záhon sa po dlhšej rekonvalescencii a podpore blízkych postupne dáva dokopy. Môj posledný zvrátený experiment zahŕňal knihu, ktorá je označovaná ako historická, vychádzajúca zo skutočných udalostí a...romantická. Môj cynicko-sarkasticko-hovadský protiromantický sonar nezačal jačať ako bláznivý, lebo veď je to predovšetkým kniha o histórii. Čo by sa mohlo pokaziť? Nuž...o akej knihe to vlastne hovorím? Predsa o románe Ženy zo zámku Lafayette od Stephanie Drayovej.

    Dejom nás sprevádzajú tri rozprávačky - Adrienne de Lafayette, manželka najznámejšieho francúzskeho revolucionára (aspoň teda podľa knihy. Bojím sa uraziť všetky svoje učiteľky dejepisu konštatovaním, že až doteraz mi jeho meno nič nehovorilo. No, zrejme je to moja vizitka, nie ich), Beatrice Astor Chanlerová, ktorá zohrala významnú úlohu počas Prvej svetovej vojny, a napokon Marthe, ktorá si odsrala tú druhú. Okrem toho, že sa ani jedna z nich nenarodila práve do idylického obdobia, ich spája aj vzťah k zámku Chavaniac - najskôr sídlo Lafayettovcov, neskôr útočisko pre vojnové siroty a miesto protinacistického odboja.

    Tak v prvom rade, skôr, než začnem pindať, chcem vyjadriť obdiv voči autorke, pretože odhliadnuc od mojich subjektívnych výhrad, na ktoré príde neskôr, odviedla obdivuhodnú prácu. Poctivo si odmakala historický prieskum, nič si neuľahčila argumentom, že píše historickú fikciu, a tak môže jej postava piť mlieko priamo z kravského vemena, hoci v skutočnosti trpela celý život intoleranciou na laktózu. Stephanie Drayová pri rozprávaní o Adrienne vychádza z historických dokumentov a skutočnej korešpondencie jej manžela, v prípade Beatrice dokonca komunikovala s jej vnukom, aby jeho starú mamu stvárnila čo najvierohodnejšie. Hoci ide o fikciu, do veľkej miery by sme mohli Ženy zo zámku Lafayette označiť aj ako biografický román - tak verne sa autorka pridržiavala životov svojich hrdiniek. Marthe je pravdepodobne fiktívnou postavou, ale ktovie? Žena ako ona mohla pokojne počas Druhej svetovej vojny obývať múry Chavaniacu a bojovať o život židovských detí. Možno ich tam dokonca bolo viac. 

    Osobne však toho bolo na mňa v tejto knihe trochu veľa. Priznávam, že chyba môže byť aj v mojom mozgu s kapacitou pokazenej diskety (pre mladšiu generáciu - to bola taká vec, čo sa pchala do počítača, ktorý mal pod stolom ešte takú krabicu, a dal sa na ňu nahrať asi tak jeden excelový hárok. A neandertálci s tým vraj opracovávali zvieracie kože). Kniha zachytáva ohromné časové obdobie, navyše riadne turbulentné, z pohľadu troch hrdiniek, pričom každá z nich rieši politickú situáciu, strach, nádeje a milostné vzplanutia. V dôsledku toho je dej intenzívne zhustený a občas som sa musela chvíľu zorientovať v tom, o ktorej kapitole dejín sa aktuálne bavíme. Za mňa by lepšie fungovalo, keby to autorka dala na Lucindu Riley, venovala každej z rozprávačiek zvlášť knihu a v závere poukázala na spojenie ich životov, ale to je čisto môj dohad s výpovednou hodnotou harmonogramu zberu separátov z minulého roka. 

    Ak sa zameriame na samotné hrdinky, najsympatickejšia mi bola Beatrice. Dáma z vyššej vrstvy s neľahkou minulosťou, od ktorej sa snaží odstrihnúť ako populisti v našej vláde od svojich homofóbnych vyjadrení, ktorá sa síce tvári, že je dôležitejšie, čo má na hlave než v hlave, ale pritom je veľmi inteligentná, ctižiadostivá a zanietená. Jej ironické poznámky medzi riadkami a schopnosť čeliť akejkoľvek situácii ma veľmi bavili. Rozprávanie Marthe mi zase bolo najbližšie čo sa týka obdobia - najviac historických kníh som čítala o Druhej svetovej vojne, respektíve o koncentračných táboroch. Tu sa síce koncentráky spomínajú len okrajovo, ale autorka skvelo vystihla protinacistický odboj, či už skrytý alebo otvorený, genocídu Židov a snahu obyčajných ľudí zachrániť čo najviac životov aj za cenu vlastného. Pritom je Marthe úplne obyčajná žena, ktorá sa zmieta vo výčitkách svedomia kvôli snúbencovi a pochybnostiach o svojej sexuálnej orientácii, je tvrdohlavá a uštipačná, no aj láskavá a ľudská. 

    Nuž a Adrienne, tá toho zažila najviac a paradoxne ma bavila najmenej. Práve pri čítaní o nej a jej manželstve so slávnym Lafayettom som sa strácala v tom, o čo ide aktuálnym revolucionárom a či momentálne Lafayetta obdivujú, alebo nenávidia. Jeho vzťah k Adrienne mi až nepríjemne pripomínal červenú knižnicu. Autorka síce v závere zdôrazňuje, že vychádzala z reálnych listov revolucionára svojej manželke, z ktorých bolo cítiť hlbokú úctu a oddanosť. Na druhej strane, keby jej napísal že je odporná ropucha a radšej sa bude do konca života pozerať na konské rite než na jej ksicht, dosť by to naštrbilo jeho bezúhonnú reputáciu milujúceho a nežného muža. Každopádne, Adrienne a Gilbert Lafayette pri sebe stáli ako soľnička a korenička z erotickej súpravy a nič nemohlo naštrbiť ich vzájomnú náklonnosť. Ich interakcia však bola spodobená tak presladene, až som očakávala, kedy Gilbertovi vyskočí z jazdeckých nohavíc mohutný úd, rovný ako birmovná svieca a krásny ako východ slnka nad Seinou. Čítanie o úlohe Francúzska pri vzniku Spojených štátov amerických bolo fascinujúce a poučné, no cukrovanie Gilberta a Adrienne mi dojem pokazilo. No to som ja, iní čitatelia si radi prečítajú o láske, ktorá bola silnejšia ako všetky dvorné intrigy a revolučné zmeny. 

    Stephanie Drayová si naložila riadne sústo, ale zhostila sa ho viac než dobre. Dokázala priniesť čitateľom nie jeden, ale hneď tri výnimočné príbehy neuveriteľne silných žien. Navyše históriu neohýba ako plastovú slamku, ale sa verne pridŕža faktov, a to nielen tých googlovo dostupných, ale aj tých menej známych. Táto kniha skrátka žne nadšené ohlasy oprávnene, až ma mrzí, že môj hlas opäť skĺzol do ufrflaných tónin. Ženy zo zámku Lafayette sú výborným čítaním, len musíte mať schopnosť väčšieho sústredenia než ADHD králik, a zniesť viac romantiky než sú dve pusy a rýchlovka na zadnom sedadle. Čo, žiaľ, nie je môj prípad, no vy si ju užite.

    Prajem príjemné čítanie! :) 


Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Bol som dlho preč - predtým, než Jack získal Oscara

Prečo čítať Kinga

Na autismus jedině autibiotika – vtipná spoveď unavenej matky