Policajná chobotnica - pomáhať, chrániť a trčať zo správneho zadku

    Chobotnica je také vcelku  milé stvorenie. Áno, pôsobí trochu strašidelne, zvlášť keď si uvedomíte, že napriek konvenčnej fyziológii väčšiny mnohobunkových organizmov, chobotnica vyzerá v podstate ako hlava a končatiny. A má také tie upreté vypučené oči. A keď sa naserie, prdí atrament. No dobre, zrejme nebude náhoda, že mnoho filmových záporákov má určitú časť tela schobotničenú. Taká Ursula s chobotničou prdelou ešte obišla vlastne celkom dobre. Davie Jones ju má nalepenú na ksichte, to sa mu musí fakt blbo holiť. Ale mne sú inak chobotnice naozaj sympatické. S výnimkou tej metaforickej, čo má svoje špinavé chápadlá naozaj všade, a píše o nej Peter Šloser vo svojej tretej knihe s názvom Policajná chobotnica.

    Ako v každej správnej krimoške, aj v úvode Policajnej chobotnice niekto zatrepe bačkorami. Prípadne luxusnými koženými mokasínami na zakázku. V tomto prípade to bude jeden z bossov podsvetia (netešte sa, Fero Rus sa stále teší dobrému zdraviu) a jeho násilná smrť rozpúta mašinériu zloženú zo snahy o objasnenie zločinu, turnaja v zametaní pod koberec a prehliadky vykonštruovaných dôkazov. Ako sa vraví, žiadny dobrý skutok nezostane nepotrestaný, takže Július Tvrdý bude musieť opäť čeliť aj zákernejším protivníkom, než je jeden tvrdohlavý podozrivý ašpirujúci na bobríka mlčania. 

    Kniha sa začína v roku 2017, v roku, v ktorom sa odohrala spomínaná vražda, a potom nás autor expresne rýchlo prevedie pandémiou, následnou blízkou budúcnosťou a ručnú brzdu zatiahne v roku 2030, v období, keď sme sa s hrdinami rozlúčili v jeho predchádzajúcej knihe Polícia v rukách mafie. Ako už názov vypovedá, s nejakým zlepšením pomerov v radoch polície sa veľmi nedá počítať. Policajný prezident Libor Kasper - rozumej egoistický vypočítavý zmrd s inteligenciou, sebadôverou a spôsobmi veľkomestského holuba (osiera hlavy všetkým naokolo a tvári sa pri tom vznešene) - sa stále vyhrieva na výslní priazne vysokopostavených politikov, samozrejme pod ochrannou rukou svojho švagra, podnikateľa napojeného na mafiu. No na každej slnkom zaliatej pláži sa nájde zrnko piesku, čo sa vám votrie medzi polky, a pre Kaspera je to práve Julo Tvrdý, posledný mohykán poctivých policajtov. 

    Spomínané intro z roku 2017 na mňa pôsobilo trochu zmätočným dojmom. Pravdaže, autor nás nemohol deň po dni previesť životmi všetkých protagonistov, od prvej rannej kávy až po posledné večerné vyprázdnenie na dobrú noc, ale zbuchnúť 13 rokov a 10 osôb do niekoľkých úvodných kapitol, z toho vznikne riadne hustý cement. Keď som sa prelúskala jazdou naprieč desaťročím (Marty McFly uznanlivo kýva hlavou), dej nabral únosné tempo a znova som sa stretla so starými známymi, ku ktorým pribudlo zopár nových tvarí. Väčšina z nich je však vnorená hlboko v Kasperovom zadku, takže je ťažké ich identifikovať. 

    Hoci sa kniha začína vraždou, tá nezostáva po celý čas ústredným problémom. Pridruží sa k nej niekoľko ďalších zločinov, na ktorých autor demonštruje prehnitosť celého policajného aparátu, ktorý sa snaží udržať pokope hŕstka poctivých príslušníkov. Šloserove knihy sú originálne v tom, že sa nesústredia primárne na riešenie zločinu. Čitateľovi neponúka rúškom, respirátorom a dámskou pančuchou zahaleného zločinca, proti ktorému stojí tím vysokokvalifikovaných a nadpriemerne atraktívnych strážcov zákona, ktorí zaspávajú a zobúdzajú sa s myšlienkou na vyššie dobro spoločnosti. Peter Šloser naopak poukazuje na fakt, že ľudské svedomie je veľmi ľahko oceniteľný artikel a tak to potom vyzerá aj v jeho príbehoch. V Policajnej chobotnici leží Kasperovi viac na srdci to, ako sa zbaviť Tvrdého a jeho verných, než nejaký mŕtvy mafián, a veľká časť deja je venovaná jeho špinavým intrigám, ktoré sú namierené nielen voči nepohodlným podriadeným, ale aj voči obyčajným smrteľníkom, čo šťuchajú do nervovej sústavy nesprávnym osobám. Autor ide oproti predchádzajúcej knihe ešte o krok ďalej a poukazuje na fakt, že polícia má niekedy život bežného občana nielenže v paži, ale sa môže aj aktívne pričiniť o jeho skomplikovanie, a to aj bez rukolapných dôkazov. V duchu hesla všetkých domácich kutilov "Keď to nemáš, vyrob si to." 

    Napriek originálnemu námetu a nesporným znalostiam problematiky musím konštatovať, že predchádzajúca šloserovka sa mi páčila o chlp viac. V Policajnej chobotnici sa autorov štýl ďalej vyvíja, experimentuje s podávaním rozprávania - no v mojom prípade nepadli všetky zmeny na úrodnú pôdu (hej, niekedy som betónový buzerplac namiesto žírnej ornice, čo narobíš). Väčšina kapitol sa začína krátkou autorovou úvahou alebo stručným opisom niektorých oblastí policajnej práce, čo určite mnohých čitateľov zaujme a uvítajú rozšírenie obzorov. Mne však stačí náhľad do policajnej kuchyne priamo skrz dej knihy, a tieto lyrické začiatky kapitol zbytočne brzdili dynamiku. Peter Šloser sa tiež snažil predstaviť svoje postavy, hlavne Júliusa Tvrdého, viac z ľudského rozmeru a zamerať sa aj na ich voľný čas - čo u mňa opäť až tak nefungovalo, pretože zbieranie dubákov a vychádzka na bicykli sa mi nezdali podstatné pre vyšetrovanie. Čo však oceňujem je fakt, že policajné manželky sa konečne vymanili zo syndrómu HH (hysterická harpya) a začali sa správať ako normálny človek. 

    Ani samotné rozuzlenie ma na prdel neposadilo - je síce pravda, že som to nečakala, a zároveň sa autorovi podarilo prepojiť viaceré okolnosti do jedného celku, ale vo výsledku to na mňa pôsobilo na krimi príliš triviálne. To hovorím ja, čo by som napísala detektívku o vrahovi, ktorý je záhradník, lebo vždy je to záhradník (a keď má obeť v krku zapichnuté hrable, kto iný by to mohol byť?), každopádne môj vnútorný pokrytec má na zápletky dosť vysoké nároky a v tomto prípade, žiaľ, neboli naplnené. Policajná chobotnica je však na druhej strane knihou, v ktorej sa pointa sústredí skôr na vnútrorezortné ťahanice než na samotné riešenie zločinov, čiže aj uzavretie prípadu hrá v celkovom kontexte druhé husle.

    Takže hoci ma Policajná chobotnica nedokázala nadchnúť do tej miery ako jej staršia sestra, stále ju hodnotím ako knihu hodnú prečítania. Šloserovky sú skrátka detektívky s originálnym konceptom, ktorý sa zameriava viac na (ne)fungovanie polície a na skutočnosť, že nákupný vozík nemôže ísť rovno, keď iba jedno koliesko robí to, čo má, a zvyšok sa točí okolo vlastnej osi. A tak mi napadlo, že by možno nebolo od veci tieto knihy distribuovať pred voľbami do každej domácnosti. Len tak, na zamyslenie.

    Prajem príjemné čítanie! :)