Deti zatratenia - sex, vražda a blackmetal

     Hudba je fajn vec. Teda, pokiaľ ju vyludzuje niekto, kto na to aj má vlohy. Ak by som mala dačo zanôtiť ja, zrejme by zutekali psy z blízkeho aj ďalekého okolia na čele s mojím (nie, ani po rokoch si na ten príšerný zvuk nezvykla), roztopili by sa lapače chemtrails na satelitoch a popraskali všetky úsporné aj rozhadzovačné žiarovky v okruhu troch kilometrov. Ale zase nedostatok talentu nie je vždy na zahodenie, raz som dostala od šéfa padíka na teambuildingu za to, že prestanem spievať. Ach, kouzlo vzpomínek a najľahšie zarobené peniaze v mojom živote. No nič, k veci, čo sa stane, keď sa spojí hudba a kniha? A ešte sa to okorení vraždou? Môže z toho vzniknúť tragický hybrid, čo bude ako Matovič - všetko chce byť, ale nič nevie poriadne - alebo vydarené a originálne dielko ako kniha Deti zatratenia od Petra Pavoniča.

    Danielovi Dárskemu sa stalo to, čo mnohým úspešným knižným debutantom. Napísal knihu, zarobil majland, rozhádzal majland, teraz je v riti. Stres niekedy môže pôsobiť motivujúco, každopádne v Danovom prípade pôsobí ako silonkové ponožky na erekciu - skrátka žiadny nápad, žiadna múza, žiadna ďalšia kniha. Topiaci sa slamky chytá a v Danovom prípade je tou povestnou slamkou súkromný detektív, ktorý mu už raz poskytol námet na knihu (a pomohol mu vyhnúť sa ustajneniu v Leopoldove, len tak na okraj). Detektív Martin Eggenberger voľky nevoľky súhlasí s tým, že bude mať Dana nejaký čas nalepeného na zadku ako zabudnutú žuvačku. Keď za nimi príde zúfalá matka mladej Natálie, ktorá údajne spáchala samovraždu, Danielovi padne do lona nielen možný bestseller, ale aj náhľad do miestnej blackmetalovej scény. Najdôležitejšou však zostáva otázka, či si tehotná Natália zvolila choker z povrazu sama, alebo jej ho niekto vnútil.

    Nebudem na vás hrať formu, ja mám do metalistky ďaleko, a nejde teraz len o to, že s mojou blonďavou modrookou hlavou a výškou kúsok nad meter a pol by som sa hodila skôr do videoklipu Fíha Tralala. Moje metalové znalosti začínajú a končia najznámejšími skladbami od Metallicy (ktorá, ako som sa dozvedela, sa medzi blackmetalistami neteší veľkej obľube. Naser si, Dársky!). Napriek tomu som si túto knihu vychutnala ako vydarený gitarový riff (nie, netuším čo to je, ale chcem znieť zainteresovane). Peter Pavonič má veľmi ľahko čitateľný, ale nie primitívny štýl, text je plynulý a prirodzený, dialógy sú realistické a uveriteľné. Nešetrí opismi, no len do tej miery, aby ste si vedeli predstaviť, kde sa to aktuálne Dársky s Eggenbergerom motajú, ale nebude vás zdržiavať počítaním, koľko žiliek sa nachádza na mramorom vykladanom chodníku zbohatlíckeho podnikateľa. Veľký priestor dostáva blackmetalová subkultúra a filozofia, ku ktorej má autor zrejme blízko (predpokladám, podľa znalostí ktoré odovzdal svojim postavám. Ja som sa ho akurát naštvaná pýtala čo má proti Nickelback. Vraj nič, no aspoň že tak). Blackmetalu holduje nielen rozprávač a hlavná postava Daniel, v príbehu hrajú významnú úlohu aj dve amatérske kapely a spomínajú sa aj tie známe. Teda, známe osobám, čo tomu rozumejú, pre mňa to bolo akoby vymenovával poddruhy Koi kaprov, vyznám sa v tom zhruba rovnako. Napriek tomu mi v hlave utkvel detailný opis koncertu, z ktorého som polovicu nechápala (fakt netuším, ako sa volá ktorý bubon v súprave bicích), ale aj tak som mala pocit, že stojím v zadymenom klube a z bezpečnej vzdialenosti sledujem to peklo pod pódiom (a všetci na mňa čudne čumia, lebo sa do metalového klubu hodím asi ako dubák do ovocného šalátu). Skrátka, vizualizáciu scény autor ovláda na jednotku.

    Vyšetrovanie Natáliinej samovraždy malo presne ten priebeh, ktorý mám v krimi knihách najradšej. Daniel s Eggenbergerom chodili od dverí k dverám ako nadšení jehovisti, spovedali každého, kto by mohol mať s prípadom niečo spoločné, a postupne sa dostávali bližšie k prekvapivej pravde. Nebudem klamať, zase na prdel a ešte nižšie som z rozuzlenia nepadla, ale nebolo to prvoplánové a predvídateľné ako argentínska telenovela, takže som spokojná. Úprimne, nemala som šajnu, čo za Natáliinou smrťou väzí, Pavoničovi sa podarilo dej tak akurát zamotať a potom ho rozseknúť jednoduchým, ale logickým a uveriteľným záverom. 

    Dvojka Daniel a Eggenberger mi sadla ako riť na firemnú kopírku. Martin Eggenberger mi v niečom pripomínal Cormorana Strikea - veľký, neohrabaný, ale hlava mu pracuje na 100% a keď si privstane, tak aj 110. Veľmi sympatická postava. Ich interakcie s Danielom, občasné podpichovanie a sarkastické poznámky bola radosť čítať. Daniel Dársky mi sadol už menej (dúfam, že nebol priveľmi inšpirovaný samotným autorom, hoci vzhľadom k podobe iniciálov - PP verzus DD mám obavy). Dobre, občas som mala chuť mu o hlavu otĺcť ten jeho kajnšmentke gramofón. Hlavne keď sa vyvyšoval nad cyklistom, čo vyhodil osemtisíc za bicykel, zatiaľ čo on doma obchádza platne za tisícpäťsto. Trochu úcty k záľubám, prosím, vieš koľko sadeníc petržlenu hanáckeho by si mal za jednu platňu?! Ale v princípe je to fajn chalan, nie z každého charakteru musí ísť čitateľ do kolien.

    Čo mi prekážalo, boli drobné logické prešľapy vo vypovedaní niektorých postáv. Viacerí sa zhodli v tom, že Natália by samovraždu nespáchala, pretože by nezabila vlastné dieťa, a potom to zaklincovali tým, že možno o svojom tehotenstve ešte ani nevedela. A tiež mi prišlo nereálne, ako všetci spolupracovali so súkromným detektívom, hneď ho pozývali dnu a dobre že na neho neprepísali dom a babkine zuby. Teda neviem, keby sa na mňa niekto vytasí s tým, že je súkromný detektív, skôr sa zamknem na štyri západy, než že mu ponúknem kávičku a koláčik (hoci, kebyže ho pečiem ja, on by bol vo väčšom ohrození). Tiež by som uvítala, keby sa Peter Pavonič viac povenoval jednotlivým metalistom, pretože hoci každému z nich vymyslel takú tú cool smrťácku prezývku a snažil sa im vdýchnuť život pod corpse paint, mne sa tak nejak zlievali do jedného vlasatého depresívneho týpka. S výnimkou bubeníka Corpsa, ktorý sa síce v príbehu mihne len nakrátko, ale jeho filozofia vo mne zanechala hlboký dojem. Pozitívny veľmi nie, ale hlboký. 

    Inak ale Deti zatratenia naozaj chválim. Je to jedna z tých kníh, ktoré vám padne ťažko odložiť, radšej sa budete venovať primárne činnostiam, na ktoré stačí jedna ruka a žiadny mozog (ale fuj, prasce, pri masturbácii sa blbo číta). Autor si zvolil prostredie, v ktorom je doma a o ktorom má čo povedať, čím vytvoril deju originálnu a zábavnú kulisu. Príbeh má spád, vyšetrovanie nie je unáhlené, ale ani zbytočne natiahnuté. Zaobišla by som sa bez cukríka na záver, ale to už sú len moje osobné preferencie. Či už fandíte krimi, blackmetalu alebo len máte chuť na dobrú, zaujímavú a pritom stále nenáročnú knihu, Deti zatratenia sú správnou voľbou. Vlastne by som si pokojne vedela predstaviť celú sériu s touto sympatickou dvojkou. 

    Dovolím si ešte jednu poznámku pre autora. Napriek tomu, že dokázal pekne vystihnúť možné pocity tehotnej tínedžerky, mám jednu vec: chlape, ako človek, čo už pár čúraní na paličku absolvoval, hovorím: my nikdy nečakáme dve minúty kým skontrolujeme tehotenský test! My ho hypnotizujeme od momentu, čo ho vyberieme z krabičky, a pre istotu ho nespustíme z očí ešte nasledujúce tri hodiny. To len pre budúcnosť.

    Prajem príjemné čítanie! :)