Spolok Judášov - justičný omyl alebo pomýlená justícia?

    Hovorí sa „píš o tom, čo poznáš“. No, dobrá rada nad zlato a basu piva. Keď sa brutálne zamyslím nad tým, o čom by teda mohol byť môj román, po niekoľkých minútach krutej bolesti (myslenie nie je pre slabochov) väčšinou dospejem k záveru, že moje námety poličky kníhkupectiev pravdepodobne nevypredajú. No schválne, kúpili by ste si mysteriózny triler o záhade večne plného prádelného koša? Alebo vianočný horor menom Pĺzne mi smrek? Nie, čo? Hm, tak možno humorne ladené memoáre Keď som pila hrušku s Kórejcami? (spoiler – neverte tomu, že je ľahké ich ožrať. Zvlášť, pokiaľ už strávili v našich končinách nejaký ten čas). Písanie kníh zo života zrejme budem musieť nechať tým, čo aj majú čo relevantné povedať. Napríklad taký Peter Šloser má čo povedať už štvrtýkrát v knihe Spolok Judášov.

    Podľa Zamarovského bol na počiatku Sumer a podľa krimi manuálu je na počiatku mŕtvola. Teda, vo väčšine prípadov, ale náš príbeh sa začína na dvore mafiána kľačiaceho na kolenách. Kdeže, nedal sa odrazu na pokánie a teraz neprosí na asfalte všemohúceho Boha o vykúpenie zo života plného hriechu, akurát si našiel na podvozku auta pricapený neveľmi potešujúci darček. A keďže nešťastie nechodí po horách (čo by tam aj robilo, dubáky zbieralo?) ale po ľuďoch, dusné chvíle čakajú aj ministra vnútra. Sú totiž aj príjemnejšie predstavy, než že si práve prepustený trestanec vytapetoval skrinku vašimi fotkami s terčom cez ksicht. Známa trojka v zostave Tvrdý – Michel – Pilát si opäť ponamáha mozgové bunky v snahe zistiť, či a ako tieto prípady spolu súvisia, a zároveň zatancuje odzemok ponad polená, čo im pod nohy hádže policajný prezident so svojimi riťolezmi.

    Mala som možnosť čítať šloserovky od začiatku za relatívne krátky čas, takže mám jednotku Mafiánska poprava? v relatívne živej pamäti (minimálne u nej ešte nedošlo k rigor mortis) a s potešením konštatujem, že autor svoj štýl postupne krásne opiloval a zbavil drobných chybičiek krásy. A zase aj najkrajší ksicht znesie trochu toho botoxu. Upustil od snahy vysvetľovať policajné pomery prostredníctvom replík svojich postáv, čo si väčšinou vyžadovalo rozhovor kvalifikovanej osoby s poloretardom, aby bolo komu čo vysvetľovať. Dialógy pôsobia omnoho prirodzenejšie a nenútenejšie. Zasväcovanie čitateľa do problematiky presunul na začiatky kapitol, kde v predchádzajúcej knihe Policajná chobotnica občas trónili takmer lyrické úvahy, a takto to podľa mňa funguje omnoho lepšie. Tempo deja zostáva pozvoľné, šloserovky nie sú stavané na dvadsiatich dávkach zo samopalu za minútu, rýchlovke na zadnom sedadle a zašívaní preseknutého bicepsu, ale na snahe o vyriešenie zločinu aj napriek prekážkam kladeným vedením polície. Informácie čitateľovi dávkuje postupne, takže s napätím otáča stránky v túžbe zistiť spolu s vyšetrovateľom, kto je ten tajomný chlap na fotke alebo ako dopadla domová prehliadka u dedinského McGyvera.

    Ako som spomínala, Spolok Judášov je už švrtou Šloserovou knihou, ale ak nemáte po ruke prvé tri, pokojne si ju struhnite ako premiéru. Autor vám každú postavu a jej zákulisné pomery osvetlí dostatočne na to, aby ste neboli v obsadení stratení ako ja v Hornbachu v oddelení šróbov. Je dobrým zvykom venovať pozornosť hlavne klaďasovi, ale ja by som sa paradoxne rada pristavila pri policajnom prezidentovi Kasperovi. To je vám taký vychcaný hajzel, až mi je z neho fyzicky nevoľno. Šloser jeho charakter vykreslil naozaj bravúrne, mohol by stáť modelom všetkým narcistickým prospechárskym zmrdom, čo majú ambície väčšie ako IQ. Takže by vlastne krásne zapadol aj do nášho parlamentu. O nejakom vývoji postáv naprieč sériou sa veľmi nemôžeme rozprávať, predsa len sa tu bavíme o zrelých mužoch zákona a nie o 15ročnej influencerke, čo hľadá zmysel svojho života, sexuálnu orientáciu a viac followerov na instagrame. No aj tak je zaujímavé sledovať, ako dostatočné finančné ohodnotenie a právomoc dokážu pokriviť chrbtovú kosť do takej miery, že by ortopéd vyskočil z najbližšieho okna.

    Kniha sa aj napriek mnohým „insajderským“ náhľadom do policajnej práce (alebo práve vďaka tomu) číta veľmi dobre a ľahko. Kratučké kapitoly sú totálna pasca na čitateľa, lebo keď chcete knihu odložiť, no ďalšia kapitola má zas len tri strany, tak môžete ešte jednu, že? Že? („už len jednu“ je mimochodom najrýchlejší spôsob, ako prísť o čokoládu). Hlavne, ak sa niektoré končia takým štýlom, že musíte vedieť, čo bude ďalej, aj keby ste mali ráno budík kladivom roztĺcť. Moje slušne vychované racio mi v tomto bode radí držať hubu, no spomínaná huba nevymáchaná nedokáže nevyjadriť presvedčenie, že pán Šloser sa riadi heslom „v najlepšom treba prestať“ len pri členení textu na kapitoly. Ups. Snáď jediné, čo mi v texte prekážalo, boli opakované hodnotenia výrazu tváre ako „úprimného“ či neúprimného. Fakt mi nie je jasné, ako sa dá toto vyčítať z ksichtu. Však ja by som aj Matovičovi uverila ten smutný pohľad, kým neotvorí papuľu. No a potom mi ešte zarezonovalo spomínanie Rumburakovho plášťa neviditeľnosti. Áno, deti, som taká stará, že si pamätám Arabelu a aj to, že zmienený Rumburak disponoval cestovným plášťom, ktorý vás neukryje pred neželanými zrakmi, ale transportuje dakam do prdele podľa vlastného výberu. Neviditeľný plášť vlastnil kolega Harry Potter, menej šarmantný čarodejník, čo ani nemá hlas Marge Simpsonovej.

    V predchádzajúcich šloserovkách som mala trochu problém so záverom – nevedela som sa zbaviť dojmu, že je na krimošku príliš triviálny, málo prešpekulovaný, málo poirotovský (takže zrejme realistický, ale kto chce realitu, nečíta knihy), čo sa tentokrát nestalo a na konci som zostala čumieť s obočím dakde v stratosfére, pretože toto by mi teda fakt nenapadlo. Spätne mi možno zopár vecí ohľadom konania postáv až tak nepasuje, ale to už sú len moje irelevantné pindy – a našťastie neviem povedať, aký je bežný postup mafiána na válečné stezce.

    Peter Šloser opäť napísal pútavý a originálny kriminálny román, v ktorom sa nieže nebojí pichnúť do osieho hniezda – on ho vydymí, rozmláti bejbalkou, podpáli a na záver pre istotu rozdupe – skrátka, ako bývalý policajt nemá strach políciu otvorene kritizovať či už za zastarané postupy, nedostatočnú vybavenosť alebo za prepojenie na podradné živly. Dej kníh sa síce odohráva v roku 2030, no povedzme si na rovinu, zas také sci-fi to žiaľ nie je. Kombinácia zločinu, prehnitého policajného aparátu a prekvapivého rozuzlenia však funguje skvelo a za seba skromne hovorím, že Spolok Judášov je zatiaľ najlepšou autorovou knihou.

Prajem príjemné čítanie! 😊