Kriedou alebo mečom - nedostatok výchovy verzus vymytý mozog

     Deťom občas šibe. A nemyslím teraz tým roztomilým spôsobom, keď si natiahnu na hlavu bombarďáky a hrajú sa na včielku Maju. Keď vyrastú z rozkošnej veľkosti 120 mesiacov a o slovo sa pomaly, ale isto začínajú hlásiť hormóny, v deckách sa niekedy prebudí to najhoršie z ľudskej podstaty. Skrátka, vedia to byť malí zlomyseľní satani, hlavne vo vzťahu jeden k druhému. Našťastie to väčšinou zostáva v medziach normy a zásah skôr narodených osôb ich dokáže stopnúť skôr, než by mohlo dôjsť k nejakej ujme. A aby som ľudským mláďatám nekrivdila, väčšina z nich disponuje aj samoreguláciou toho, čo už je fakt cez čiaru. O tom, čo by sa mohlo stať, keď tá samoregulácia začne vynechávať, píše Ján Gálik vo svojej knihe Kriedou alebo mečom.

    V jeho diele príde totiž presne k tomu, čo som naznačila - deťom už nešibe, stali sa z nich zmenšené verzie gangstrov z Yakuzy a nič im nie je sväté. Ich spolužiaci, ktorí majú tú smolu, že sa niečím vymykajú z davu, či už je to zvýšený BMI index alebo príliš dobrý priemer známok, chodia do školy s pocitmi hrôzy a beznádeje. Učitelia na tom vlastne nie sú o nič lepšie, tí prešli od fázy odovzdávania vedomostí cez krotiteľov divej zvery až do štádia nezaujatého pozorovateľa, vyhoreného ako zápalka na Všech svätých. Krvavý incident spred niekoľkých rokov však vedie k vyprofilovaniu novej generácie učiteľov, ktorí si nenechajú skákať po hlave a poriadok si dokážu vynútiť. V duchu hesla "Kto nechce vidieť, ten bude počuť, kto nechce počuť, nepotrebuje uši" sa tak škola zmení na bojovú zónu. 

    Kriedou alebo mečom vo mne evokovalo už po prvých stranách mrazivú, absurdnú a kingovskú atmosféru. Autorovi sa podarilo brilantne vykresliť prostredie z neveľmi vzdialenej budúcnosti, kde ľudia pracujú až do veku, keď si ledva pamätajú ako použiť zvierač močového mechúra, a niektorí aj pár rokov potom. Šialené správanie detí nepredostiera ako nejaký sci-fi fenomén preletu kométy a jej dopadu na vývoj mladého mozgu, skôr ho nenápadne a nevtieravo interpretuje ako produkt nedostatočnej výchovy a zatvárania očí pred nedostatkami. Žiaden strach, táto kniha sa nesnaží vystupovať ako morbídna Montessori príručka, len som medzi riadkami vyčítala, že ak si vás zavolajú na ZRPŠ, oznámia vám, že vaše decko rozbilo spolužiakovi o hlavu kvetináč a vy to odbijete s tým, že tržná rana na hlave nie je fraktúra, môže to mať veľmi nepríjemné následky. 

    Dej knihy je pochmúrny a depresívny. Napriek tomu, že sa radí do YA kategórie, Ján Gálik sa nebojí prelievať krv nevinných, a ešte aj pri tých vinných si čitateľ zamrmle, že to hádam nebolo potrebné. Nepotrpí si síce na žiadne hororové scény s hlavami poletujúcimi vzduchom ako na dožinkových slávnostiach kanibalov, ale kombinácia neplnoletých osôb a ozbrojeného chlapa chráneného zákonom (nie ako svišť vrchovský, skôr ako medveď - nepleť sa mu pod nohy, lebo keď ti jednu odhryzne, nikto ho z toho viniť nebude) bohato stačí na to, aby mal čitateľ nervy našponované ako legíny na objemnom pozadí. 

    Ján Gálik tiež nepodsúva čitateľovi od prvej strany jednoznačnú polarizáciu toho, čo je dobré a čo zlé. Na jednej strane nám ukáže mládež, z ktorej preukázateľne vyrastá generácia násilníkov a vrahov, na druhej strane ponúka riešenie v osobe učiteľa, ktorý má donucovacie prostriedky na ich skrotenie. A tiež mozog tak vymytý, že by mu v hlave mohli točiť reklamu na Jar Platinum. Niektorí členovia tradičného učiteľského zboru sú z neho od prvého momentu na prášky, iní mu zas fandia, otázkou zostáva, ktorý tábor bude mať nakoniec pravdu. 

    Príbeh je okorenený fantasy vrstvou v podobe špeciálnych schopností, ktoré ovládajú nielen novodobí učitelia, ale aj niekoľko "obyčajných smrteľníkov". Páčilo sa mi, že Ján Gálik túto schopnosť predstavil ako prirodzený dôsledok evolúcie a kniha tak dostala skôr sci-fi nádych, hoci učiteľ ozbrojený zaklínačským mečom stále evokuje skôr to fantasy. Dej je skôr pozvoľný, autor pracuje s atmosférou a s psychológiou postáv, takže kniha napriek akčnej téme ponúka dosť námetov na zamyslenie. Hlavne v oblasti telesných trestov. Tej internej filozofie však bolo na môj vkus v takej útlej knižke trochu priveľa. Je skvelé, že nás autor nechal nahliadnuť do hlavy viacerým postavám a vytvoriť si tak predstavu, ako ktorý z nich vníma dianie na škole, ale občas ma už ich repetatívne rozpravy o výchovných metódach a ich nefungovaní, alebo definovanie fungovania myšlienkovej dimenzie vyrušovali. 

    Záver knihy je priam epický a postavený na súboji ľudskej mysle samej so sebou. V tejto oblasti sa autor vyhral aj s vývojom postáv - zo šedej myšky na Xenu bojovníčku, zo spravodlivého Zorra na šialeného Magneta (len bez magnetov) a podobne. Osobne by som uprednostnila menej superhrdinské vyvrcholenie.  Každú chvíľu som čakala pompézny nástup evendžerov, ktorí by v konečnom dôsledku už ani nemali čo robiť, ale do atmosféry by zapadli. Každopádne, čo sa súboja dobra so zlom týka, autor si zaslúži jednotku s hviezdičkou. 

    Kriedou alebo mečom je veľmi vydareným dielom, ktoré sa nebojí ísť do extrémov a pritom vyznieva až desivo realisticky. Hlavne keď si predstavíte osemdesiatročného učiteľa, čo počúva Vaša Patejdla. Stále neviem, či je pre mňa desivejšia tá dôchodková hranica alebo Patejdl. Ján Gálik vytvoril depresívny svet, v ktorom by sa málokto chcel ocitnúť, zmixoval ho s trochou fantasy, pridal zopár nezlomných osobností a výsledkom je originálna kniha, ktorá sa číta rýchlo, no rezonuje dlho.

    Knižku vydalo vydavateľstvo Artis Omnis, ktoré momentálne zažíva ťažké chvíle a snaží sa pozviechať po požiari v ich priestoroch. Ak ich chcete podporiť, môžete si túto knižku kúpiť na Martinuse, ktorý im odovzdá plnú sumu. Ďakujem. 

Prajem príjemné čítanie! :)