Štrkáč Callahan - hororový zombie western

     Keď som bola mladá a sprostá, tvorbe Juraja Červenáka som sa vyhýbala. Môj šťúply mozog, hladký a lesklý sťa Voldemortova hlava nejak nedokázal spracovať fakt, že vysokokvalitná fantasy kniha by sa mohla urodiť aj na našich nivách. Alebo iných odrodách syra s ušľachtilou plesňou. Z takýchto čudných názorov som našťastie vyrástla rovnako ako z bedrových zvonových riflí. Bola s nimi vážne zábava, keď bol mokrý chodník. Ešte že mám odolné obličky. Ale späť k téme, dnes už mladá nie som. Sprostá áno, no aj tak som uznala, že vyhýbať sa Červenákovi by bola rovnaká chyba ako rozčesávať si vlasy hrabľami. A takú lahôdku, akou je westernová chuťovka Štrkáč Callahan, som si naozaj nemohla nechať ujsť.

    Pištoľníka Callahana prezývajú Štrkáč. Nie preto, že by mal slabosť pre kostené hrkálky. A ani preto, že by sa jeho "had" dvíhal pri každej vhodnej aj nevhodnej príležitosti z "hniezda". Štrkáč je Štrkáčom preto, že vám ustrelí prdel skôr, než stihnete povedať hovno. Poetická predstava, však? Živí sa ako "lovec hláv", čo v preklade znamená, že vo vete "Hľadá sa - živý alebo mŕtvy" nepovažuje slovo "živý" za podstatné. So živými je oštara, blbo sa ich transportuje viac naraz, hlavne keď im sľúbite, že ich na konci cesty čaká doslova koniec cesty ozdobený oprátkou. Štrkáč sa však má čoskoro dozvedieť, že žiadny živý nedokáže narobiť viac problémov, než nasrdený mŕtvy. 

    Ľudia, táto kniha je stelesnená dokonalosť vo svojej priamočiarej jednoduchosti. Naozaj nečakajte nič viac a nič menej ako hororový zombie western. Absolútne to milujem, žiadne synchronizované rýchlochôdze okolo horúcej kaše, žiadna pretvárka alebo snaha upliesť z exkrementu gordický uzol, len chlap, ktorého náboje sú rýchlejšie než myšlienky, zopár zloduchov, nejaké tie opustené hroby a veľa, veľa krvi. A mozgov, ale nie v zmysle Teórie všetkého. Mnoho postáv má mozog len preto, že keby z prestrelenej hlavy vyletelo mračno konfiet, nemalo by to ten správny efekt. Hoci má na to istá poslankyňa zrejme iný názor, konfety naozaj nie sú odpoveď na všetko. 

    Kniha Štrkáč Callahan obsahuje poviedky Daždivá noc v Boot Hille a Nádej zomiera predposledná a rozsiahlejšie dielo Brána Duchov. Všetky tri príbehy spája samozrejme hlavný "hrdina" (úvodzovky preto, že do predstavy romantického hrdinu má dosť ďaleko, k tomu sa ešte dostanem) Štrkáč Callahan, akciou nadupaný dej a nadprirodzený protivník, ktorý je ako Steven Seagal - ťažko ho zabiť. Ďuro Červenák sa tentokrát vykašľal na nejaké zdĺhavé budovanie charakterov, vykresľovanie ich psychiky a dopadu traumatizujúcich zážitkov z minulosti na ich pošramotenú osobnosť a skočil rovnými nohami priamo do sra...ehm, do problematických situácií, ktorým sú postavy nútené čeliť. A obracať sa teda budú poriadne, či už proti nim stojí vytočený indiánsky kmeň, ktorý počas okopávania kukurice vyhrabal vojnovú sekeru, alebo niečo, s čím sa neradno zahrávať a čo malo naďalej plniť úlohu antagonistu vo večernom rozprávaní pri trampskom ohni. Rozprávačom je sám Callahan, a jeho prejav je tak dokonale westernový, že čitateľ priam vidí prižmúrené oči Clinta Eastwooda pátrajúce po hrsti dolárov a chumeľ zoschnutej trávy kotúľajúci sa vymretou ulicou. Nehovoriac o tom, že Štrkáč si dáva servítku pred ústa len v prípade, že si chce zotrieť z ksichtu zvyšky nejakého iného ksichtu rozprsknutého všade navôkol, a tak je jeho prejav dokonale cynický a miestami takmer šokujúco nekorektný. Je možné, že za toto zhorím v pekle, ale povedzte mi, dá sa nesmiať na prirovnaní "nádej mala životnosť černocha na výročnom zhromaždení Klanu"? Okej, idem sa hanbiť do kúta s Chlapcami z Nickelu v jednej ruke a Vinným od narodenia v druhej, ale Callahanovi nič nevyčítam! 

    Teraz niečo o spomínanom hlavnom (anti)hrdinovi - nečakajte žiadneho Old Shatterhanda s nežným úsmevom a ochotou oskalpovať sám seba lyžicou pre dobro ostatných (mimochodom, hrdinom Karla Maya sa v tejto knihe dostane nečakanej a dosť nekonvenčnej pocty, ktorá ma neskutočne bavila). Callahan má zmysel pre spravodlivosť a férové konanie, akurát jeho morálny kódex povýšil pojem sebalásky na novú úroveň - aby pohol prstom na spúšti jednej zo svojich pištolí, nesúcich rozprávkové mená Kráska a Beštia, musia byť splnené dve podmienky - že mu z toho kvapne viac než len niečia ustrelená slezina na špičky čižiem, a že existuje reálna možnosť vyjsť z toho z celým zadkom. Šanca, že sa v jeho čiernom srdci objaví nejaký záchvev citov je podobná šanci nájsť tangáče v domove dôchodcov (väčšinou sa zistí že patria niekomu inému). Na mňa to pôsobilo veľmi osviežujúco. Chlap, na ktorého sa dá za každých okolností spoľahnúť (pokiaľ dostal dosť zaplatené), ktorého nedokáže rozhodiť ani zdanlivo bezvýchodisková situácia (jeho životné krédo znie, že staroba sa preceňuje, tak prečo by sa jej mal chcieť dožiť) sa síce v mnohom líši od melancholického Rogana a obetavého Báthoryho, ale rozhodne ma v ničom nesklamal. 

    Aj keď to tak možno na prvý pohľad nevyzerá, táto kniha je dokonalá oddychovka. Netreba nad ňou rozmýšľať, netreba splietať poirotovské teórie, z ktorých nakoniec nebude správna ani jedna, netreba si prichystať balík vreckoviek a škatuľku náplastí na zlomené srdce. Najbližšie k romantickej linke je návrh narvať niekomu kolt do zadného vchodu a deflorovať ho dávkou olova. Takže sa stačí pohodlne usadiť, naliať si kvapku ohnivej vody, pustiť soundtrack z Pokladu na Striebornom jazere a vychutnať si divoký Západ v hororovom kabáte. A že mu tento ohoz neskutočne pristane!

Knižku vydalo vydavateľstvo Artis Omnis, ktoré momentálne zažíva ťažké chvíle a snaží sa pozviechať po požiari v ich priestoroch. Ak ich chcete podporiť, môžete si túto knižku kúpiť na Martinuse, ktorý im odovzdá plnú sumu. Ďakujem. 

    Prajem príjemné čítanie! :)