Zberateľ očí - morbídna verzie detskej hry


     Sebastian Fitzek je pre mňa autorom, s ktorým mám vskutku výnimočný vzťah. Teda, vo všetkej počestnosti, nemusíte si hneď predstavovať, že mi jeho fotka visí na zrkadle v kúpeľni a jeho osoba figuruje v mojich predstavách počas činností, o ktorých sa nepatrí hovoriť pred desiatou hodinou. Ako je napríklad driemanie pred telkou v tričku, čo zažilo rozpad Československa a so zmesou rôznych tekutín na ksichte (30% bude pravdepodobne zaschnutá salsa k čipsom a zvyšok sliny). Čo, vy snáď trávite večer inak? No nič, aby som sa vrátila k Fitzekovi, pre mňa je autorom, od ktorého si vždy rada prečítam knihu...pri ktorej je vysoko pravdepodobné, že sa mi nijako extra nebude páčiť. Neviem, čím to je, väčšinou, ak ma kniha nejakého autora neposadí na riť, viackrát si s ním ruku nepodám. Darcy Coates by o tom vedela rozprávať, keby jej nebolo srdečne u riti čo si malý človek z malého Slovenska myslí o jej knihách. Ale Fitzek? Od Pasažiera 23, čo bolo naše prvé rande, ma žiadna z jeho kníh nenadchla. Cesta domov? Prekombinované. Pacient? Jasné, blázon, zvaľme všetko na psychiku. Šialená hra? Prehliadka logických nezrovnalostí. Zberateľ očí? Dajte to sem a nezavadzajte, kým ju neprečítam!

    Alexander Zorbach pracoval ako policajný vyjednávač, čo mu prinieslo bohaté skúsenosti a celoživotnú traumu. Túto profesiu teda zavesil na klinec a namiesto toho, aby so šialenými zločincami diskutoval o nesprávnosti ich konania, začal o nich písať ako reportér. V jeho článkoch najnovšie figuruje Zberateľ očí, tajomný páchateľ stojaci za únosmi a vraždami detí. Zorbach sa vďaka svojim kontaktom dostane všade, aj tam, kam by nechcel - na prvé miesto v zozname podozrivých. Vedieť o všetkom skôr, než ostatní, očividne nemusí byť vždy na osoh. Alexander však nehodlá sedieť na zadku a čakať na obvinenie, namiesto toho začína hrať o čas v snahe zachrániť poslednú obeť Zberateľa očí, aj za pomoci nevidomej vedmy - alias fyzioterapeutky, ktorá vraj dokáže nahliadnuť do minulosti osôb, ktorým napráva zaseknuté platničky. 

    Na Zberateľovi očí je zaujímavé, že sa začína epilógom, končí prológom a strany za sebou idú zostupne. Nie, nikto vo vydavateľstve sa nesfetoval a ani tlačiarenskí škriatkovia nevymenili atrament za domácu päťdesiatdvojku, je to tak úmyselne. Pôvodne som predpokladala, že aj dej budeme sledovať v opačnej chronológii - najskôr sa dozvieme výsledok a postupne nám bude autor prezrádzať, čo k tomu viedlo, ale tak ďaleko Fitzek nezašiel a kniha má štandardnú dejovú postupnosť - najskôr sa stalo toto, teraz sa deje toto a keď budeš čítať ďalej, dozvieš sa aj čo bolo potom. Obrátené číslovanie strán je skôr taký psychologický ťah - zvýrazňuje ubúdajúce minúty ultimáta, ktoré dal Zberateľ očí otcovi uneseného dieťaťa - buď svoju ratolesť nájde skôr, než odbije posledná sekunda, alebo...

    Fitzekove knihy sú známe tým, že skôr, než sa do nejakej z nich pustíte, je dobré vybaviť si v práci voľno (alebo takzvaný hovno-fis), odovzdať deti a domácich miláčikov zodpovednej osobe, napichnúť si do žily infúziu a prípadne nejak zabezpečiť aj východ (tráviacej sústavy, nie slnka), pretože keď raz začnete čítať, je takmer nemožné sa od knihy odlepiť (ak sa vám to podarí, pravdepodobne s natrhnutou sietnicou od toho, ako vaše prilepené oči protestovali). Zberateľ očí má paradoxne dosť pomalý rozjazd, asi ako Sagan do 70stupňového kopca. Alebo sa tentokrát moje oči vybavili teflónovým nepriľnavým povrchom, ale zhruba do tretiny mi nerobilo nejaké väčšie problémy knihu odložiť. Niežeby sa dovtedy v knihe nič nedialo, Sebi to ako vždy vzal od podlahy, strieda pohľady Alexandra Zorbacha, skúmajúceho miesto činu, policajného vyšetrovateľa, ktorý dumá nad tým, čo hľadá Alexander Zorbach tak skoro na mieste činu, aj uneseného chlapca, ktorý by bol radšej na mieste činu, než tam, kde sa aktuálne nachádza. Každá kapitola sa končí červeným, dvakrát podtrhnutým otáznikom, ktorý vás nabáda čítať ďalej, a odpočítavanie do konca ultimáta na pohodičke tiež nepridáva. V tomto ohľade problém naozaj netkvie. Ja som sa však spočiatku nemohla zbaviť dojmu, že vlastne nečítam nič nové - že sa opäť opakuje Fitzekov rukopis, ktorý rozoznáte aj bez študovaného grafológa - (čoskoro) rozvedený chlapík, ktorý sa snaží zachrániť dieťa, pričom sa do prípadu zamotáva viac než Danko do tlačovej konferencie - minimálne Pacient bol písaný podľa podobného scenára. Našťastie, potom sa príbeh začal uberať aspoň do istej miery vlastnou cestou a zrazu som sa pristihla, že môj teflonový očný tuning prestáva fungovať. Takmer. Fakt, dokážem odložiť Fitzeka 50 strán pred koncom a ísť spať. Aká je tvoja superschopnosť?

    Sebastian Fitzek si dáva očividne záležať aj na rešerši ku svojim knihám. Je to cítiť z jeho medicínskych znalostí - mimochodom, viete, čo sa stane, ak zabalíte živého človeka do igelitovej fólie? Spoiler - nič pekné. V Zberateľovi očí sa paradoxne zameral aj na ľudí, ktorým oči neslúžia - prostredníctvom nevidiacej terapeutky Aliny dáva čitateľovi možnosť nahliadnuť do každodennej reality zrakovo postihnutých. Ak ste si doteraz mysleli, že si život vo večnej temnote dokážete predstaviť, vďaka Sebimu možno zistíte, že viete akurát tak hovno (ako ja). Napríklad, že posunúť stoličku o tri centimetre doľava môže byť horší nápad než farbiť si vlasy chemoprénom, alebo že snaha pomôcť môže vyústiť do hrubosti hraničiacej s ohrozením. Ale na svoju obhajobu musím povedať, že dávno viem, prečo bol na tlačidlových telefónoch na čísle 5 ten malý dzindzik (info pre mladšiu generáciu - telefóny neboli vždy dotykové. Kedysi sme hovorili do dačoho, čo vyzeralo bratranec diaľkového ovládača). 

    Keď už som pri Aline, spočiatku ma fakt rušil jej údajný ezoterický talent - uprednostňujem psychotrilery, v ktorých sa medzi nebom a zemou nachádza iba rozlične koncentrované množstvo znečisteného vzduchu. Slepé médium mi do tohto žánru pasuje asi ako zemiak do svadobnej kytice. Pri tejto knihe som však bola nútená ak aj nie zmeniť názor, tak tento "výstrelok" aspoň tolerovať, pretože Alinina schopnosť má neodškriepiteľný význam pre dej a aj v tejto súvislosti dokázal autor pripraviť čitateľom nejedno šokantné prekvapenie. 

    Na Fitzekových knihách mi často vadí prekombinovanosť ústiaca do trochu pokrivenej logiky, no s potešením musím konštatovať, že v Zberateľovi očí sa až tak uniesť nenechal a nesnaží sa urobiť z každej malej odbočky diaľničný obchvat. Dej je tak akurát zamotaný, do poslednej strany si nie ste istí, či smerujete do päťhviezdičkového hotela alebo do kutlochu šialeného bezdomovca, a rozuzlenie je prekvapivé štýlom "Hej, to dáva zmysel" a nie "No tak počkať, a čo teda...(doplňte diskutabilnú okolnosť). Môjmu rýpavému oku (používam očné metafory viac než obvykle, dôkaz, že táto kniha má na človeka silný vplyv) síce aj tak neušlo zopár drobných nedokonalostí - napríklad keď Alexander opisuje Alinine roztečené očné tiene a potom je v šoku, keď vidí šminky pri zrkadle - ale v predmetnej scéne bola nahá, tak je vlastne úspech, že si vôbec všimol, že má tvár. Každopádne tento a podobné drobnosti si menej rýpavičný čitateľ zrejme ani nevšimne, to len ja musím každú scénu skúmať mikroskopom a potom ju ešte pre istotu rozložiť na atómy.

    Za seba teda radím Zberateľa očí k Sebiho vydarenejším dielam. Absencia prekombinovanosti a občas takmer násilnej snahy ukončiť každú jednu krátku kapitolu šokujúcim zvratom, ale stále zachovaná gradácia deja, s akurátnou prímesou tajomnosti a logickým riešením záhady robí zo Zberateľa očí psychotriler, ktorý poteší každého milovníka tohto žánru. 

    Prajem príjemné čítanie! :)

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Prečo sú Hry o život najlepším YA svojej doby

Pohádka - Temná veža light version

Cyklus vlkodlaka - dávno napísaná, dlho očakávaná kingovská jednohubka