Mimika - navždy Fitzek v dobrom aj v zlom

     Klamať vraj nie je zložité. Stačí trocha fantázie, štipka hereckého talentu, kvapka chladnokrvnosti a dobrá lož je na svete. Nepotrebujete na to ani výnimočne vysoké IQ, veď sa pozrite na schôdzu parlamentu, tí tam dosahujú priemerný inteligenčný kvocient len keď spočítajú body za jednotlivcov. A načo rozum, keď ste dvakrát hrali Wimbledon. Ale k veci, klamať slovami nie je náročné, klamať telom je už iná vec. Môžete si myslieť, že ste si tú kamennú tvár nacvičili dostatočne dobre, aby ste mohli manželovi s kľudom anglického baseta odpovedať na otázku, koľko stáli tie nové topánky s vražedne vysokým opätkom, vhodným skôr na spáchanie trestného činu než na chôdzu. Ksicht vás prezradí. Manželovi možno nie, ale odborníka na rezonanciu mimiky by ste neobalamútili ani na dvesto milisekúnd. A presne na túto neschopnosť ovládať vlastné mimické svaly sa zameral Sebastian Fitzek v knihe Mimika. O preklad sa postarala Erika Ridziová. 

    Hanna Herbstová je čerstvá vdova, nevlastná matka zavraždenej tínedžerky a matka nezvestného syna. To je samo o sebe hrôza, lenže prečo by Hanna stúpila do hovna, keď na ňu môže spadnúť vlečka hnoja. A tak sa musí dívať na video, v ktorom sa chladnokrvne priznáva k vyvraždeniu vlastnej rodiny, zanalyzovať svoju tvár, čo jej je maximálne nepríjemné (a nie preto že by jej ksicht vyzeral ako zaparená riť starého paviána), prísť na to, z akého dôvodu sa priznáva k takému príšernému činu, a presvedčiť o svojej nevine pološialeného únoscu. Brnkačka.

    Na začiatok poprosím minútu ticha za všetkých blogerov, knižných fotonadšencov a bookstagramerov, ktorí sa snažili urobiť nejaké tie sexy mimické fotky. Väčšia sranda, ako fotiť metalickú obálku, je len hádzaná s hniezdom sršňov. Ale vďaka kamarátke Ivanke (áno Ivka, hovorím o tebe, žmurk žmurk) viem, že to má imitovať zrkadlo, v ktorom môžete študovať kontrakcie svojich mimických svalov. Pri kontrole dychu bezvedomej osoby by sa táto obálka síce neosvedčila, ale inak jej zrkadlový efekt nemožno uprieť. 

    Poďme sa ale pozrieť dovnútra. Dobrá správa pre skalných nadšencov Fitzeka je, že Fitzek je stále Fitzek, stále píše tak, ako to máte radi a nesnaží sa ušiť plesovú róbu z posteľnej obliečky. Nezdržiava sa žiadnym predstavovaním postáv alebo budovaním peknej atmosféry, ktorú by mohol vzápätí rozmlátiť na črepy. Hanna je v sračkách už od prvej strany, len zatiaľ netuší prečo a ako hlboko siahajú. Po chvíľkovom oddychu na lôžku (spútaná káblovými svorkami, ale aspoň leží) sa začína zbesilý štafetový beh o život, doplnený závodným skokom cez mŕtve telá a synchronizovaným plávaním v rieke krvi. A príde aj na nejaké to zápasenie. Sebastian Fitzek nie je z tých, čo by sa snažili vykompenzovať akciu v knihe oddychovejšími pasážami, on hodí na plynový pedál vrece tehál, prestrihne brzdové lanko (či čo to vlastne slúži na to aby auto nešlo donekonečna alebo betónového múru) a pre istotu ešte nastaví tempomat na 150 kilometrov. A to je v mojom prípade kameň úrazu. Samozrejme, je to len vec osobných preferencií, no ja mám pri trileroch rada také to tajomno, postupné odhaľovanie záhad, prepájanie jednotlivých skutočností do ohavného celku. Fitzi sa snaží udržať permanentne čitateľa v napätí a hoci to nepochybne na mnohých funguje, mňa to unavuje. Čítať Mimiku bolo ako keby sedíte v reštaurácii, dáte si dva hlty hlavného chodu a už nad vami stojí čašník s dezertom a netrpezlivo podupkáva nôžkou. Keby to chcem veľmi veľmi zjednodušiť, tak poviem, že Mimika je kniha o zranenej žene, ktorú vláči psychopat z miesta na miesto, ona striedavo zúri, rezignuje a kolabuje, on sa jej vyhráža rôznymi spôsobmi zabitia a medzitým nachádzajú mŕtve telá. 

    Ale zase Sebimu treba nechať, že keď vo svojej knihe rozpracúva nejakú tému, tak si na tom dáva záležať. Aj tentokrát spolupracoval so skutočným odborníkom na rezonanciu mimiky a namiesto vymyslených blábolov o tom, čo znamená, ak vám pri rozprávaní šklbe treťou mihalnicou sprava na ľavom vrchnom viečku, zakomponoval do deja skutočné termíny a reálne poznatky. A nielen také samozrejmosti, ako že keď ti manžel tvrdí, že ten fľak na golieri je len kečup, a pritom hypnotizuje parkety, asi to nebude také nevinné. Len ma dosť mrzelo, že hoci v oblasti analýzy mimiky mu nie je čo vytknúť, iným detailom až takú pozornosť nevenoval. Napríklad mu očividne nikto neozrejmil, že dieťa nie je slepé črevo a jazva po sekcii sa nachádza o dosť nižšie, než to popisuje. Alebo osoba, ktorá nemala hmatateľný pulz, zrazu otvorí oči a funguje ako telefón s továrenským nastavením. Trochu vygumovaný, ale použiteľný. Rovnako sa mi veľmi nepozdáva, ako triviálne vykopol z deja niektoré postavy, na  ktorých rozpracovaní si dal dosť práce a hrali aj významné role. No chápem, je to Fitzek, ten sa nečíta pre stotožnenie sa s postavami a hlboké ľudské príbehy, ale pre napätie a 50 dejových zvratov na meter štvorcový. 

    No a potom tu máme záver, vlajkovú loď Fitziho tvorby, a.k.a. môžeš si myslieť, že si našiel pravdu, kým nedostaneš kutáčom po krížoch. Musím priznať, že keď sa tá motanica začala ku koncu rozplietať, bola som sklamaná, lebo zas také terno to nebolo. Fitzi sa držal svojho rukopisu a umazal krvou ruky niekomu, komu sa na prvý pohľad skveli čistotou a dettolom. Samozrejme to však nemohlo byť všetko, pretože v Sebiho knihách prichádza najzásadnejší obrat zásadne až na poslednej strane, takže zvrátené a morbídne rozuzlenie mi paradoxne trochu napravilo chuť. 

    Už viackrát som spomínala, že so Sebim máme taký hojdačkový vzťah - jedna jeho kniha ma nadchne, ďalšia sklame a ďalšia niečo medzitým. Z Mimiky na riť nepadám, ale uvedomujem si, že jeho fanúšikovia dostanú presne to, pre čo svojho obľúbeného autora milujú - neskutočne dynamický dej, vedecké pozadie, viacero prepojených (alebo nesúvisiacich) dejových línií, a, pravdaže, niekoľko prekvapivých rozuzlení. Na môj vkus je to príliš veľa tajných ingrediencií na jednu polievku, ale ak patríte do Fitziho fanklubu, smelo do toho! Opäť je to on a je vo forme.

    Prajem príjemné čítanie! :)