Živica - keď je bordel v dome aj v hlave

    Musím sa priznať, že keď príde na poriadok, občas zaujímam pomerne laxný prístup. Môjho muža z toho ide poraziť. To je tak, keď si Monk vezme niekoho, kto...no, nie je Monk. Niežeby som sa vyžívala v živote v chlieve, to zas nie. Ale zatiaľ čo jeho oči spoľahlivo detekujú každý fliačik väčší ako peha na trpasličom nose, mňa musia začať zdraviť prachové zajačiky aby mi trklo, že by bolo zrejme fajn ich zniesť zo sveta. Alebo s ohľadom na ekológiu nenarušujem súkromie pavúkov tým, že im budem vymetať ich pracne utkané obydlia z kútov. A okná? Zistila som, že umyté sklenené plochy majú pravdepodobne laxatívny účinok na holuby. Inak si neviem vysvetliť, že keď ho ráno umyjem, najneskôr na obed je celé osraté, ale rozhodla som sa nekaziť srandu a vysrať sa na to tiež. Takže áno, poriadok je super vec, ale hovorí sa, že ten je pre debilov, zatiaľ čo génius zvláda život v chaose. No, rodinka z knihy Živica od dánskej autorky Ane Riel potom musí byť priam ultrageniálna.

    Jensa Haardera, stolára žijúceho na osamelej usadlosti na ostrovnom výbežku Hlava už dlhší čas nikto nevidel. Jeho ženu Mariu ešte dlhšie. A jeho matku Else ešte dlhšie. Už predtým čudácka rodinka sa stiahla do seba ako namosúrený slimák po tragickej smrti dcérky Liv. Ale čo ak je všetko úplne inak? Čo ak Jens neopúšťa ostrov, lebo prežité traumy ho priviedli k paranoidnému strachu o nezmyselnú kolekciu vecí, ktorými obkladá svoj príbytok? Čo ak Maria neopúšťa ostrov, lebo to už nie je v jej silách? A čo ak Liv ostrov v skutočnosti opúšťa?

    No, tak toto bolo vskutku zaujímavé čítanie, a to už od prvej strany. Rozprávanie začína sedemročné dievčatko Liv, ktoré opisuje naozaj nezvyčajný priebeh Štedrého večera. A to, že nepočúvali koledy od Tublatanky a večer sa neusadili okolo televízora, aby si vychutnali Mrázika, by bol ten najmenší problém. Ane Riel sa dokázala veľmi realisticky vcítiť do vnímania a uvažovania sedemročného dieťaťa, ktoré nevyrastá práve v ideálnom prostredí. Liv mnohým veciam nerozumie (mnohým veciam z tejto knihy nerozumiem ani ja, ale to skôr značí že s mojím psychickým zdravím to nie je až také zlé), ale snaží sa ich interpretovať z vlastného pohľadu. Autorka poukazuje aj na vplyv prostredia na vývoj dieťaťa, na to, že detská myseľ nemá mať odkiaľ zakódované čo je normálne a čo nie - takže ak oco povie, že mať pri štedrovečernom stole mŕtvolu je s kostolným poriadkom, čo by na tom malo byť divné? A to sme ešte len začali.

    V Živici sa strieda autentický pohľad Liv na aktuálne dianie, listy jej mamy adresované dcérke, retrospektíva z Jensovho predošlého života a neskôr sa pridá aj nezainteresovaný pohľad obyvateľov priľahlého mesta, ktorý vlastne s rodinou Haarderovcov boli v interakcii, akurát to netušili. Keď sa jeden z  nich dostane až príliš blízko, udalosti naberú rýchly spád. A nielen udalosti, keď roky ukladáte veci jednu na druhú bez ladu a skladu, nepotrebujete práve hydraulické rameno aby ste ich uviedli do pohybu. 

    Táto kniha má pomalšie, atmosférické tempo, no obsahuje nejednu bizarnú, absurdnú, miestami až nechutnú scénu. Ane Riel sa na rozdiel od iných svojich severských kolegov nevyžíva v odrezaných hlavách (hoci tu rodina na jednej žije) a vypitvaných dutinách, nepotrebuje krvavé stopy v snehu ani zavárané prsty, aby dokázala vytvoriť tiesnivé ovzdušie. Stačí je krehká ľudská psychika, ktorá nebola úplne stabilná ani v najlepších časoch, no s pribúdajúcimi ranami sa triešti na čoraz menšie kúsky. Spočiatku nevinná záľuba v uchovávaní nepotrebných, nostalgických predmetov, nadobúda obludné rozmery. Pridajte si k tomu potrebu udržať celý svet mimo svojej najbližšej rodiny (alebo rodinu mimo sveta, záleží z ktorého uhla sa na to pozeráte), rozvíjajúcu sa agorafóbiu, zopár pascí na medvede a gangrénu, a dostanete približnú predstavu. 

    Neviem, či to zatiaľ bolo z mojich slov možné identifikovať, ale mne sa táto kniha fakt páčila. Hej, nie je to práve pekné čítanie, spomedzi stránok sa šíri hnilobný zápach, počuť vŕzganie starých vecí, cítiť narastajúcu beznádej. A ak ste si mysleli, že kŕdeľ zajačikov je roztomilý, po Živici sa na ne zrejme budete pozerať inak. Mimochodom, dotrepať z lesa dvojicu zajacov a nechať ich len tak koexistovať bol ešte jeden z menej fatálnych Jensových nápadov. No napriek všetkému je tento príbeh presiaknutý obrovskou láskou. Chorou, obmedzujúcou, beznádejnou, zúfalou láskou, ale stále láskou. Preto som voči hrdinom knihy nedokázala pociťovať zhnusenie, odpor alebo hnev, ale iba ľútosť. A keď vo vás autor dokáže vyvolať súcit s mužom, ktorého fascinuje miazga, ale nie preto aby z nej odlieval handmade šperky, tak to je kus dobrej spisovateľskej práce.

    Živica je neobyčajná kniha. Je krutá, nechutná a absurdná, ale pritom sa neobmedzuje na brutálne scény a večný svit chorej mysle. Hovorí skôr o tom, že ani najlepší človek nedokáže znášať utrpenie donekonečna a ďalej, že láska sa môže stať väzením a že dobrý úmysel nebude vždy pochopený a odmenený. Nenazvala by som túto knihu krimi, aj keď sa hrdí titulom na obálke, pretože v nej nepobehuje žiadny šialený zberateľ telesných tekutín, iba rodina, ktorá si chce žiť po svojom, bez ohľadu na spoločenské konvencie a platnú legislatívu. Ak máte trochu silnejší žalúdok, zvládnete ju prečítať aj bez blicího pytlíčku.

    Prajem príjemné čítanie! :)