Mŕtva zóna - vedieť čísla do športky nemusí znamenať výhru

 

    Nebudem otáľať a rovno vám poviem, že to opäť dokázal. Proste Stephen King naozaj nie je kráľom iba podľa mena, ako napríklad Ľuboš Blaha, ktorý má naozaj ďaleko do verejného blaha. Hoci som 18 rokov svojho života premrhala čítaním iných kníh (no dobre, nie každá predstavovala premrhaný čas. Denníky princeznej mi aspoň dali niečo do života), s plnoletosťou som došla osvietenia a moju cestu konečne preťali Števove diela. A od Vreca kostí, čo bolo naše prvé rande, sme cez zasnúbenie v Saleme, sobáš na Řbitově zvířátek so svedkom v podobe Toho a pokojné manželstvo strávené v Dallase, na Ostrove Duma Key či Pod kupolou (no dobre, tam bol náznak našej prvej manželskej hádky) došli do bodu zvaného Mŕtva zóna. Rozvod? Ohohooo, tak to ani náhodou, mňa si Števo zoberie do hrobu! Aj keď...vzhľadom na to koľko má rokov...no, radšej nech to nerobí.

     Johnny Smith (poznámka pod ohňostrojom nad Snehulienkiným zámkom – nie ten z Pocahontas) je padnutý na hlavu. Doslova, v detstve totiž utrpel škaredý stret so zamrznutým jazerom, ktorý ho odoslal na niekoľko minút do limba a poskytol mu krátky pohľad do nepeknej budúcnosti známeho. Chlapci sa však dokážu oklepať aj z fraktúry lebky (na rozdiel od ich dospelých verzií, ktoré sú schopné utrpieť anafilaktický šok už len z preletu osy ich diskrétnou zónou) a tak Johnny vyrastie v perspektívneho mladého muža, ktorý má sľubnú kariéru čoby učiteľ, vizuálne príjemný ksicht a ešte aj veľmi obstojnú priateľku. Vraví sa, že šťastie sa musí unaviť, ale smola je evidentne nonstop na energeťákoch a proteínových tyčinkách, lebo Johnnyho sa odmieta pustiť a opäť sa ho pokúsi zniesť zo sveta, tentokrát na sedadle taxíka. Po mnohých rokoch preležaných v kóme, keď nad ním už mnohí zlomili všetko možné vrátane troch prútov kráľa Svätopluka, sa Johnny preberá a s ním aj jeho jasnozrivosť. Stačí jeden dotyk a zistí nielen to, čo ste robili minulé leto, ale často aj či sa vôbec dožijete toho ďalšieho. A jeden takýto kontakt mu poskytne dosť znepokojivý pohľad do budúcnosti Ameriky. Ako však s takouto informáciou naložiť?

    Ach ľudia, on to vie, on to tak vie. Zbožňujem ako dokáže King gradovať napätie, a to nielen v prípade, že Jake Epping vedie upachtený nevyrovnaný závod s históriou o život prezidenta, alebo že John Coffey čaká na romantickú promenádu po Zelenej míli. King si vezme nejakú absolútne triviálnu vec – napríklad že sa driapete do kopcov na starej rachotine – a urobí z toho nervy drásajúci čitateľský zážitok, lebo tí, čo ho poznajú, už vedia, že je to len malý hnilý predkrm k tej plesnivej mŕtvole, čo príde potom. V tomto prípade to bolo napríklad hranie hazardu na jarmoku – a to Johnny ešte aj vyhrával! Ale mňa išlo z tej scény poraziť a prosila som ho na kolenách, nech sa na to už vyprdne, zoberie Sáru grcať a utekajú ta het. On by svojmu osudu zrejme aj tak neunikol, ale Števo z toho vytrieskal naozaj maximum. Áno, vážení Kingoskeptici, vy to voláte rozvláčnosť, my to voláme majstrovstvo. Ale inak vás rešpektujem. No, tolerujem. Asi ako Sulíka, že nič moc, ale sú ľudia čo majú ešte debilnejšie nápady. Pardon, späť k veci.

    Ak sa Kingovi vyhýbate, pretože si nepotrpíte na explicitné a popisné krvavé scény ako napríklad vyvraždenie krčmového osadenstva sekerou a následný soudce lynč na starej borovici, Mŕtva zóna by mohla byť niečo pre vás. Hoci teda Johnny dostane do hlavy viac, než by bolo milé, pohľadu na krvavý mozog budete ušetrení. Stephen (normálne mi je zaťažko napísať jeho občianske meno, on je proste môj Števo) sa zameriava hlavne na psychologickú stránku veci, na dilemu medzi schopnosťou, ktorá môže zachraňovať životy, a tým, že na vás ľudia pozerajú ako na trojhlavé teľa, čo dokáže strieľať z kuše – môže to byť zábavné, kým tým nemieri na vás. Hlavnú zápletku na čitateľa nevybafne hneď zkraja, dokonca ani v prvej polovici – skutočnú tvár záporáka tohto príbehu spoznáte až niekde v poslednej tretine – ale celý čas si prostredníctvom Johnnyho krásne pripravuje pôdu, nechá ho uvažovať, či je jeho nezvyčajný talent darom alebo kliatbou (väčšinu knihy sa prikláňa skôr k druhej možnosti a ja sa mu vôbec nečudujem), chvíľku si aj takmer užívať život – pretože King naozaj nie je z tých, čo sa vás pokúsi presvedčiť, že 4 roky v komatóznom stave sú dačo ako predĺžený poobedný šlofík, po ktorom je človek trochu rozbitý, ale nič viac – donúti ho naplno pochopiť zodpovednosť, ktorá mu  leží na pleciach, a až potom to príde – rozhodujúci okamih a záverečná kolízia hrdinu s okolnosťami. Azda nemusím zdôrazňovať, ako veľmi mi za ten čas Johnny stihol prirásť k srdcu. King netvorí hrdinov, ktorí sú dokonalí, ani zlých chlapcov, čakajúcich na osudovú lásku čo roztopí ich arktické chlopne – ale úplne obyčajných mužov, ktorých na totálku prevalcuje neobyčajný život. Aj by som povedala, že Johnny je typ chlapa, za ktorého by som bola ochotná nastaviť hruď, ale tá moja na to nie je príliš vybavená, škoda sa nadrapovať.

    Mŕtva zóna vychádza zo skutočných udalostí v Amerike v 70tych rokoch - svet sa ešte stále spamätával z Druhej svetovej vojny, USA bola mladou veľmocou a jej prezidenti nie vždy úplne odhadli, čo je krok správnym smerom a čo je skok do čerstvej kravskej nálože. King excelentne prepojil skutočné historické udalosti s vlastnou fikciou a výsledkom je maximálne uveriteľný dej. Nebojte, tej politiky tam zas až toľko nie je, tak na štandardný šenkový predvolebný tlach. Nemusíte sa ani orientovať v zozname amerických prezidentov lepšie ako v Mendelejevovej tabuľke (ja mám dosť úbohé znalosti z oboch), hrdina ležiaci v kóme bude v situácii stratený rovnako, takže vám to obom stručne a jasne vysvetlia. 

    Bože a ten koniec. Žiaden strach, schovajte tie vidly, ani ma nehne vám tu prezradiť, ako to s Johnnym nakoniec dopadne. Iba podotknem, že som si pre neho vysnívala nádherný naplnený život, ktorý mu stokrát vynahradil prežité utrpenie, predplatné Netflixu zadarmo a deti z reklamy na Nutellu. Lenže, ako iste viete, King je neuveriteľne talentovaný spisovateľ, a nie scenárista reklám pre Nutellu. Takže ako mnohé jeho knihy, aj Mŕtva zóna sa končí tak, ako sa skončiť musela, a nie tak, ako by sme chceli. Veď ja to raz rozdýcham. Možno.

    Čo povedať na záver? Mŕtva zóna je bravúrny mysteriózny psychologický triler, ktorý si nepotrpí na šokovanie čitateľa na každej druhej strane, ale zato ho nechá naplno precítiť a pochopiť hlavného hrdinu, zamyslieť sa nad vecami, ktoré sa dajú v živote ovplyvniť, rovnako ako aj nad tými ktoré nie, a k tomu je primiešaná akurátna dávka napätia. Nie je to kniha, v ktorej by každú chvíľu strieľali z kalašnikova, ale napriek tomu je ťažké sa s ňou rozlúčiť. Skrátka, je geniálna. Milujem ju. Trochu aj nenávidím, ale tej lásky je tam viac.

    Prajem príjemné čítanie! 😊