Darebáci a blázni - zabiť, či nezabiť?

     Musím sa priznať, že som si dlho nebola istá, čo to vlastne dark academia znamená. Chápete, tieto výrazové prostriedky mladých sú pre nás gerontov dačo ako východniarske nárečie - aj sa to dobre počúva, aj viem, že hutori slovensky, aj tak mu hovno rozumiem. Takže spočiatku som dark academia považovala za jednu  konkrétnu knihu, ktorú možno jedného dňa ktosi kdesi preloží a police kníhkupectiev obohatí o titul Temná akadémia alebo tak niečo. S odstupom času mi docvaklo, že to bude zrejme nejaký subžáner. Potom som zistila, že do tohto subžánru zaraďujú Tajný príbeh Donny Tart. Teraz už mám aspoň predstavu hmlistú ako londýnske ráno a zhruba som vedela, čo od knihy Darebáci a blázni, prvotiny autorky M. L. Rio, očakávať. Sympatickú knihu s obeťou H5N1 na obálke vynikajúco preložil Vladislav Gális.

    Oliver si odsedel svoje a teraz sa majú pred ním otvoriť brány pekelné a.k.a. väzenské a vypľuť ho von ako nestrávený kebab. Ako uvítací výbor ho očakáva detektív Collborne, ktorý síce zavesil remeslo na Jánošíkov hák, ale stále mu nedáva spávať prípad, ktorý Olivera umiestnil za mreže. Pred desiatimi rokmi študovali na umeleckej škole siedmi statoční - uctievači kultu Vila Potrashrušku, známeho ako Shakespeare, vášniví herci, oddaní priatelia. Lenže aká hlboká môže byť oddanosť, keď sa náklonnosť začne meniť na niečo nepríjemne blízke nenávisti? A keď sa do toho primontuje úmrtie za podozrivých okolností, aj Hamlet krúti hlavou a balí si svoju monologickú lebku do kufra. 

    Na Darebákoch a bláznoch vás ako prvé zaujme členenie textu. Klasické kapitoly sú pre amatérov, kajšmentke rozsekajú svoju knihu na dejstvá a jednotlivé výstupy, dialógy sú miestami písané štýlom "co kdo řek", takže som chvíľami mala dojem, že čítam neobyčajne živý scenár. Absolútne ma to nerušilo, aj keď to bolo nezvyčajné, naopak, prehlbovalo to vplyv divadla na dianie. 

    Skôr ako vám prásknem dačo o samotnej zápletke, musím vychváliť vatičku, ktorá obostierala príbeh o vražde ako mäkká perinka (áno, ešte stále mi z toho Shakespeara šibe), a to opisovanie života na hereckej škole. Ja som si totiž mnohé veci predstavovala ako Hurvínek Trójsku vojnu. Však sa dačo naučia, dačo zahrajú, dakto im do toho bude kecať a na konci po nich budú hádzať kvety. No trt, Eufrozíno. Vďaka tejto knihe som si konečne uvedomila, že život herca nie je len večné memorovanie sa textov (aj keď tvorí jeho podstatnú časť), ale že musí tie slová pochopiť až do špiku vybielených kostí, ak mu má publikum uveriť. Kniha opisuje priam tyranské špáranie sa v psychike jednou z učiteliek, v kontraste k otcovskému prístupu ďalšieho učiteľa, ktorý rovnako vyžaduje od svojich žiakov maximum, ale nemá potrebu ich pri tom zaživa pitvať za zvukov opery. Najviac sa mi páčili opisy pohybových cvičení - doteraz som totiž žila v predstave, že ak niekomu vrazíte na javisku, tak mu fakt dáte po papuli, aj keď so zníženou intenzitou. Vďaka Darebákom a bláznom konečne viem, prečo hercov po nejakom akčnejšom predstavení nemusia odvážať rovno na pohotovosť. 

    Ako sa uvádza aj na obálke, tematicky a atmosféricky Darebáci pripomínajú Tajný príbeh, ale nečakajte to isté v bledoružovom. Tieto dve knihy sa na seba podobajú asi ako panda veľká a panda červená - viete, že je to zrejme jedna fajta, keď sa to volá rovnako, ale keď ich postavíte vedľa seba, iba slepý by si nevšimol rozdiel. Vlastne aj ten, lebo sto kíl od piatich rozoznáte aj hmatom. Podobne ako v Tajnom príbehu, spočiatku všetko pôsobí fajn - sedem maníkov, čo sa nazvájom dobrosrdečne doťahujú ako súrodenci jazykom, ktorému rozumejú len oni, sa prehrýza študentským životom. Ibaže potom jeden z nich začne mať nebezpečné maniere a nedopadne to s ním dobre. Lenže kto v tom má paprče? To, čo sa spočiatku zdalo nemožné, nadobúda postupne nepríjemne presné kontúry a zvyšní protagonisti sa postupne začínajú rúcať ako mradokrap z drievok od nanukov. 

    Samozrejme, keď sa bavíme o partii dvadsiatnikov, nutne musí prísť aj na nejaké techtle- mechtle, ale M. L. Rio si našťastie nepotrpí na ulepené vyznania ani na lásku na prvý pohľad (k vzplanutiu hodnému Romea a Júlie dôjde iba počas predstavenia...wait for it...Romea a Júlie). Chémia medzi jej postavami pracuje s nevybúrenou vášňou, silnými a nie nevyhnutne pozitívnymi emóciami a s vnútornými rozkolmi jednotlivcov, takže v tomto prípade je dark academia naozaj dark a nielen preto že si to niekto s niekým rozdal na klavíri za stiahnutou oponou. 

    Z rozuzlenia zápletky som na prdel nepadla, ono mi bolo dosť jasné odkud vítr vane - netvrdím, že som hneď a zaraz uhádla čo sa stalo, ale mala som potuchu ktorým smerom hľadieť - a posledné vety knihy boli také že milujem že to neznášam veď to je blbosť ale dáva to zmysel. Nechápete? Nevadí, ja tiež nie. Skrátka sa tým snažím povedať, že záver ma v prvom momente prekvapil, potom som si povedala že to nedáva zmysel a napokon som sa dopracovala k postoju "sakra, a prečo nie?". Autorka skrátka ešte pred poslednou klaňačkou hodí obecenstvu kindervajce a je len na vás, čo si z neho zložíte. 

    Darebákov a bláznov som si naozaj ohromne užila. Nádherné divadelné prostredie doplnené o množstvo pikošiek a zaujímavostí, temný príbeh násilnej smrti a do toho postavy, ktorým nervy praskajú tak nahlas, že Magnum si robí křup poznámky, je presne to čo som od tejto knihy chcela a čo som dostala vrchovatou mierou. Až sa mi nechce veriť, že toto dielo je autorkinou prvotinou. Zaslúži si standing ovation a bukrétou do temena. 

    Prajem príjemné čítanie! :)