Percy Jackson a zlodej blesku - niekto má otca za boha, niekto boha za otca

 

    Moja láska ku gréckej mytológii nie je deravá ponožka, takže sa ňou vôbec netajím, naopak, hrdo ju vystavujem na obdiv. Grécke báje ma dlhé roky uchvacujú či už v pôvodnej podobe - tou pôvodnou myslím pána Petišku, alebo bábkové predstavenie Odyssei (skúste sa ako päťročný nebáť dreveného kyklopa, čo ochmatáva vatové ovečky), na takého Homéra sú moje dve mozgové bunky krátke, aj keď výnimočne spoja sily a pracujú obe naraz. A rada si prečítam aj príbeh, ktorý je mytológiou inšpirovaný, či už úzko, ako knižky Jennifer Saintovej, alebo si len prepožičajú nejaké fakty a potom si už idú vlastnou cestou. Schválne nespomínam Dcéru Sparty, na otravnú Dafné s kučeravými očami sa dodnes snažím zabudnúť. Ale taký Percy Jackson, postavička privedená k životu Rickom Riordanom, ten si v mojej pamäti vyslúžil čestné miesto. Vydanie, s ktorým som mala tú česť, preložila Jana Veselá.

    Percy je problémový chalan s dyslexiou a poruchou osobnosti. Aby toho nebolo málo, evidentne aj s akútnym kvapkaním na karbid, pretože sa mu marí, že jeho učiteľka je okrídlená beštia, ktorá sa ho pokúsila zniesť zo sveta. Po kolízii s niečím, čo podozrivo málo pripomína človeka a podozrivo výrazne býka, sa ocitá na mieste, kde grécke báje ožívajú. A nejde o zvlášť prepracovanú 3D animáciu, pretože z jeho najlepšieho kamoša sa vykľuje satyr a z latinčinára dokonca kentaur. Navyše to vyzerá, že Percyho otec, ktorého nikdy nevidel, potrebuje píchnout s nájdeným extrémne mocnej zbrane, inak si s jeho strýkom skočia do vlasov a na rozdiel od Kaliho a Matoviča to bude mať pre ľudstvo väčšie dôsledky ako strata ilúzií v príčetnosť politikov. 

    Čítať knihu až po videní filmu je vždy ošemetná záležitosť. Tiež som si myslela, že keď som film Percy Jackson a zlodej blesku videla už zo trikrát, prvá kniha série ma nebude mať veľmi čím prekvapiť, jedine ak tým, že Medúza nie je Uma Thurman. Sean Bean má konečne šancu dožiť sa záverečných titulkov, lebo málokto si dovolí odseknúť hlavu Diovi (poprosím minútu ticha pre Nedda Starka). Na počudovanie si však v tomto prípade išli filmári svoje, a film má s knihou spoločnú len základnú kostru. Medúza naozaj nie je Uma Thurman, pri Lincolnovom pamätníku nežije nasrdená Hydra a Hádes nevyzerá ako starý rocker, ktorému chľasť vymyl z hlavy všetky tri akordy, čo kedy poznal. Kniha však namiesto toho ponúka plejádu farbistých dobrodružstiev a postáv, ktoré to na strieborné plátno nedotiahli. Pri niektorých som bola celkom prekvapená, lebo poslať do prdele boha vojny je dosť odvážne.

    Oproti filmu je knižný Percy ešte mladší výrastok, má len 12 rokov, takže žiadne zamilované žmurkanie na Annabeth sa nekoná, to je ešte vek, keď sú baby trápne a prudérne. Annabeth je objektívne trochu prudérna, ale na druhej strane je jej miestami neisté správanie osviežujúce oproti tej filmovej zmenšenine Lary Croft. A k seriálovému obsadeniu sa radšej nevyjadrujem. Blondína, u Atény, sivooká blondína! No nič. Rozprávanie je podávané v prvej osobe z Percyho pohľadu a štýl je prispôsobený veku - jednoduchý, priamy, s dôrazom na akciu a s minimom opisov. Pre detského čitateľa ideálne, pre dospelého výborná oddychovka, ktorá si nevyžaduje viac sústredenia než varenie pudingu. Niektoré situácie autor trochu zjednodušil - napríklad, že Percyho hľadá pol Ameriky a pritom sa z každej šlamastiky dostane bez toho, aby ho niekto spoznal - ale to mu vzhľadom k cieľovke vôbec nezazlievam. Skôr ma škrelo, že sa relatívne dlho riešilo, kto by mohol byť Percyho otcom. Napätie je jedna vec, ale keď niekto ovláda vodu z fontány, alebo zo záchoda, podľa toho čo je poruke, tak asi ako jeden z mála nemá gény Borisa Kollára. A potom ešte zopár nezmyselných vyjadrení, ako napríklad že všetky mysliace tvory sa boja tmy. Haló, počuli ste niekedy o úžasných stvoreniach zvaných sovy?

    Zápletka je prešpekulovaná tak akurát - a nemyslite si, že ak ste videli film, už vás nič neprekvapí. Aj v knihe ukazujú všetky prsty jedným smerom (nadol), ale nie vždy je všetko tak, ako si myslí väčšina. Veď sa pozrite na štyri roky dozadu, koľkí tvrdili, že Matovič bude dobrý premiér. Takže hoci dej speje k jednoznačnému záveru, Riordan sa s tou mytológiou pekne pohral a využil viac než jedného zákerného boha, aby mu doprial štatút záporáka. 

    S čítaním Percyho som dlhé roky meškala, ale po prvej knihe absolútne rozumiem tomu ošiaľu, ktorý malý poloboh vyvolal. Vlastne sa aj čudujem, že ten ošiaľ nebol ešte väčší, lebo oproti takému Harrymu Potterovi rozhodne v ničom nezaostáva. S veľkou chuťou sa mrknem aj na ďalšie Percyho dobrodružstvá. Podarené middle grade knihy majú u mňa vždy voľnú cestu.

    Prajem príjemné čítanie! :)