Stratená veľryba - nielen kosatky potrebujú zachrániť

     Keď zomrie od hladu posledná panda, posledný ľadový medveď sa utopí v roztopených ľadovcoch a posledná veľryba sa uvarí zaživa v otrávenom oceáne, už bude naozaj neskoro začať recyklovať plastové fľašky. Trochu menej drasticky sa to snaží vysvetliť Hannah Goldová vo svojej ďalšej ekologicky ladenej knižke pre mladšie publikum, v Stratenej veľrybe. Knihu preložila Adriana Oravcová.

    Rio prichádza na nútené prázdniny k starej mame do Kalifornie, pretože jeho mama sa už dlhšie nemôže tváriť, že je všetko tak, ako má byť, a musí stráviť nejaký čas v nemocnici. Väčšina z nás by prázdniny na pláži brala ako jackpot, no Rio netúži po ničom inom, len byť opäť s mamou. Keď medzi jej vecami z detstva nájde kresbu veľryby menom Biela škvrna, prebudí sa v ňom (možno dedičná) fascinácia majestátnymi obyvateľmi oceánu. Dokonca sa mu podarí Bielu škvrnu uvidieť na vlastné oči, v celej jej kráse. S novou kamoškou Marinou sa na palube lode jej otca Rio stáva ostrieľaným pozorovateľom veľrýb. Až do dňa, keď zrazu nie je čo pozorovať, lebo Biela škvrna zmizne. Niečo také veľké ako veľryba by sa nemalo len tak stratiť, aj keď sa bavíme o oceáne a nie o samoobslužných pokladniach v Tescu. Rio sa nevie zbaviť neblahej predtuchy, že Biela škvrna si neodskočila zo svojej migračnej trasy len na rýchlu kávičku, a je odhodlaný zachrániť jej život. 

    Stratená veľryba na pozadí dojímavého príbehu priateľstva chlapca a veľryby varovne vztyčuje prst (nechám už na vašej predstavivosti, ktorý) a upozorňuje na fakt, že bezohľadné ľudské správanie má globálne následky, že je síce pekné, keď prestaneme účelovo vraždiť, ale ak neprestaneme zároveň ničiť ekosystémy, vo výsledku rozdiel veľmi nebude. Nečinnosť a ľahostajnosť je totiž presne to, čo planétu ohrozuje najviac. Lebo však jedna plastová slamka oceán nezabije (pravdepodobne nie, ale tá kareta, ktorej ju budú vyťahovať z nosa, sa vám isto poďakuje za pearcing), lebo veď čo už je jedna igelitka hore-dolu (povedalo si pol Číny). Hannah sa nesnaží ekologické problémy jemne zaobaliť, prostredníctvom Mariny síce citlivo a zrozumiteľne, ale o to naliehavejšie zdôrazňuje, že čas sa kráti.

    Záchrana veľrýb je hlavnou témou knihy, ale autorka opatrne spomína aj psychologické zdravie a dopad neriešených problémov rodičov na ich deti. Upozorňuje, že je rozdiel, keď vám mama pustí dvadsiatykrát požiarnika Sama, aby mohla dovariť obed bez ujmy na počte prstov v domácnosti, alebo keď sa o ten obed musíte postarať vo vlastnej réžii, lebo mama sa ani neobťažovala vstať z postele. Tiež varuje, že takéto stavy nezmiznú zo dňa na deň, napriek všetkej snahe a odbornej pomoci. 

    No a samozrejme, že musím spomenúť, aká je táto kniha vizuálne prekrásna! Ilustrácie Leviho Pinfolda sú dychberúcimi umeleckými dielami. Vďaka nim musí byť Stratená veľryba zážitok aj pre analfabeta, stačí sa pozerať na obrázky, z ktorých vyžarujú emócie. Občas som sa pristihla, že som za posledných 5 minút neprečítala ani slovo a len obdivne čumím na dokonalú kresbu. 

    A hoci je Stratená veľryba krásnym príbehom, doplneným o famózne ilustrácie, predsa jej musím vytknúť jednu vec, ktorá ma strašne rušila. V texte sa viackrát hovorilo o veľrybovcovi sivom ako o rybe. Proč Irenko, já se ptám proč? Netuším, či mám svoje lamentácie adresovať smerom k autorke alebo k prekladu, ale ľudia boží, viete, ako dá môjmu mozgu zabrať, keď vysvetľujem malému zoológovi amatérovi fyziologické rozdiely, ktoré jednoznačne identifikujú morského cicavca? Ono to môže znieť malicherne, vyčítať knihe jedno slovo, ale keď je celá zameraná na život, problémy a ochranu veľrýb, fakt by mali byť aj správne zaradené. To je ako keby vás recept na guláš nabádal použiť batáty, veď sa to na krumpľu dosť podobá. 

    Až na túto chybičku krásy však Stratenú veľrybu rozhodne odporúčam, nielen deťom, hoci pre každého malého zvedavca bude veľmi prínosnou - prináša totiž silný príbeh, ale aj mnoho zaujímavých faktov o živote týchto úžasných stvorení a citlivo nabáda k zodpovednosti nielen voči veľrybám, ale celkovo k Zemi. A dospelý čitateľ môže čítať medzi riadkami a nabudúce si dvakrát rozmyslieť, či prázdna fľaša z aviváže naozaj patrí do komunálu.

    Prajem príjemné čítanie! :)