Pavel Sanajev - Pochovajte ma za lištu

     Mala som to šťastie, že tí starí rodičia, ktorí sa ma dožili (bohužiaľ to nebol plný počet) boli ako z rozprávky. Mala som jedného dedka, ktorý si ma posadil na kolená a nechal ma hrať sa s jeho kravatou, až kým jeden z nás nezačal driemať (a vraj som to nebola vždy ja), druhého dedka, s ktorým som strávila letné prázdniny spoločným čítaním encyklopédií o zvieratkách a neskôr Grófa Montechristo, a babičku, ktorej nevadilo päťkrát do týždňa podávať ako denné menu chlieb vo vajíčku, šošovicovú polievku a parené buchty - podotýkam domáce, poctivo umiesené parené buchty - lebo to boli naše obľúbené jedlá. V knihe Pochovajte ma za lištu od ruského autora Pavla Sanajeva sa však hovorí o starých rodičoch, ktorí sú tiež ako z rozprávky. Bratov Grimmovcov. V pôvodnej verzii. Román z ruštiny preložil Ján Štrasser.

    Saša má sedem rokov, astmu, alergiu na svet, pankreatitídu, zlatého stafylokoka a ešte 30 ďalších diagnóz. Aspoň to tvrdí jeho babka, u ktorej žije už tretí rok. Jeho mama sa ho vzdala, aby mohla žiť s upírom trpaslíkom (kombinácia hodná zmienených bratov Grimmovcov) a navštevuje ho len párkrát za mesiac. Babka prejavuje náklonnosť naozaj svojráznym spôsobom - hovorí sa, že láska bolí, no v jej prípade to nie je básnická figúra. Saša má ešte aj dedka, ten však dokáže v domácnosti zahádzanej rôznou vetešou máločo nájsť, vrátane vlastného názoru. 

    Táto kniha udržuje krehký balans medzi trpkou komédiou a tragédiou. Hneď na začiatok musím priznať, že tak ako som sa šialene rehotala v tomto prípade, sa mi pri knihe už nejaký čas nestalo. Keď sa na to pozriete globálne, ono na tom vlastne nič smiešne nie je - chorľavý chlapček, ktorý musí žiť so sadistickou babkou a rezignovaným dedkom, ktorý zažíva len letmé útržky naštrbeného šťastia, rozpráva o svojom živorení v sérii epizód. Lenže chalanisko opisuje svoje trápenie tak čisto detsky naivne a zároveň ironicky, že sa musíte smiať, aj keby ste sa potom mali pomodliť dvadsať otčenášov a ospravedlniť každému bohu šintoizmu. K tomu si pridajte babku, ktorá je v nadávaní vynaliezavá ako Fico v rušení generálnej prokuratúry a dostanete knihu, ktorá sa ani náhodou nedá nazvať ľahkým čítaním, no číta sa ľahko. 

    Babka Nina v príbehu nepredstavuje antagonistu, ona je taký smutný antihrdina. Nevzbudí v čitateľovi sympatie, ale ani vyslovenú antipatiu - ja som ju vlastne celý čas nesmierne ľutovala. Zatrpknutá, zúfalá žena, nekonečne frustrovaná z premrhaného života, dusí svojho vnuka pytónskou láskou (to je taká ktorá vám nedá dýchať a praskajú z nej kosti) a bez neho stráca aj posledné zvyšky zmyslu svojej existencie. Ona je síce riadne desivá sekera (a úprimne, keď prvá súvislá veta, ktorú dieťa povie, znie "som kretén", asi niečo nie je úplne podľa rodičovskej príručky), ale pod tou drsnou šupou vidím utrápenú, zlomenú dušu.

    Saša má jediné šťastie - príbeh sa odohráva v dobe,  keď ešte o internete nechyrovali, inak by mu babka bola schopná v rámci svojej delegovanej hypochondrie diagnostikovať ešte zo 50 ďalších ochorení vrátané malárie a čierneho moru. Hranica medzi úzkostlivosťou a posadnutosťou je tenká, no mám dojem že babka by cez ňu preletela aj keby bola vystužená betónovými tvárnicami. Tak sa zamýšľam, môže byť dieťa, ktoré celé dni počúva, aké je choré, vôbec niekedy zdravé?

    Pochovajte ma za  lištu je tenkou, ale o to viac rezonujúcou knihou. Trpkovtipné epizódy postupne eskalujú až do tragického finále, kedy sa rozhodne o chlapcovom živote. Čitateľ sa postupne dozvedá rôzne pohľady na rozpad rodiny a je naozaj ťažké vybrať si stranu. Najlepšie je nevyberať si ju vôbec a zmieriť sa s tým, že si každý nesie vlastný kríž.

    Prajem príjemné čítanie! :)