Sebastian Fitzek - Lovec očí

  Oči sú oknom do duše. Lenže na rozdiel od klasického vindou, ktoré sa po roztrepaní dá pomerne ľahko (hoci dosť nákladne) vymeniť a nikto nespozná rozdiel, ľudské oko je orgán ťažko nahraditeľný. A ak, tak nefunkčnou maketou ktorá môže vyzerať realisticky, ale je vám nanič keď potrebujete navliecť niť do toho zlomyseľne malého otvoru na ihle. Ktorému sa tiež vraví oko. Ľudský svet je naozaj vizuálny. Oči hrajú prím aj v knihe Lovec očí od nemeckého kráľa trilerov, prekvapivých zvratov a prekombinovaných kombinácií (za to posledné sa jeho skalným fanúšikom ospravedlňujem) Sebastiana Fitzeka. Prečítať si ju môžeme vďaka prekladu Zuzany Kováčikovej.

    Alex Zorbach všetko dokázal a zároveň o všetko prišiel. Zberateľ očí sa totiž rozhodol do svojej zbierky zaradiť jeho syna Juliana a Alex je odhodlaný nasadiť do hry vlastný život, len aby ho našiel. Nevidiaca fyzioterapeutka Alina sa zatiaľ odhodláva položiť ruky na očného chirurga Sukera, ktorý čelí obvineniam z toho, že svojim pacientkam venuje nežiaducu pozornosť. A tým nemyslím to, že im skladá komplimenty na štýl "váš zákal je šedý ako jesenná obloha", ale že ich pripraví o malú časť tela, ktorej dôležitosť si uvedomíte až vo chvíli keď si predstavíte život bez nej - a to ešte nie je to najhoršie.

    Viete, ako to mám ja so Sebim - ako v 35. sérii rodinného seriálu, raz ho milujem, raz ho nenávidím. Zberateľ očí sa mi však dosť páčil, tak som bola sama zvedavá či to pokračovaním posunie ešte na vyššiu úroveň, alebo fatálne dojebabre. Našťastie, k žiadnym rozbitým tanierom nedošlo, pretože Lovec očí je jedna trileromňamka par excelence. No dobre, hovoriť o mňamke v súvislosti s knihou o šialenom doktorovi čo pácha príšerné zverstvá je asi prehnané, ale chápeme sa.

    Tempo je opäť hodné Lewisa Hamiltona v najlepšej forme - nasadnete a veziete sa až kým vám neslzia oči. A v tomto prípade slziť budú určite, ale nie preto že by sa dal Fitzi zrazu na písanie dojemných epopejí, ono je to podobné ako keď čítate o hejne nadržaných komárov a zrazu vás všetko svrbí. Veľmi mu kvitujem, že hoci je Lovec samozrejme nabitý prekvapivými zvratmi až na prasknutie, tentokrát som nemala pocit, že zbytočne tlačí na pílu a snaží sa urobiť z každého smetiara utajeného agenta. Kapitoly sú krátke a dynamické, takže môžete užiť pilulky na potláčanie syndrómu "Už len jednu", aj tak vám to bude prd platné. 

    Najčastejšie Sebimu vyčítam dejové zvraty, ktoré počas efektnej otočky dajú cez hubu logike. V tomto prípade som si však nič také nevšimla. Namiesto "no počkaj, ale nie je to blbosť?" som si mrmlala skôr "no do riti, to dáva zmysel!". Keby ho podrobím podrobnej argumentačnej analýze, možno by som aj v Lovcovi našla niečo, čo úplne neštimuje, ale pardon, mám lepšie veci na práci než rýpať do pána trilerov. Síce to robím pravidelne, ale dnes som sa asi dobre vyspala či čo.

    Sám Fitzek v úvode varuje, že Lovca očí môžete čítať aj bez predchádzajúceho štúdia Zberateľa. Samozrejme, že môžete - on ho napísal tak ohľaduplne, že spomína všetky dôležité momenty zo Zberateľa a tak nehrozí, že budete čumieť ako vyoraná myš a nechápať, kde sa vzal ten kombajn. Akurát teda musíte rátať s tým, že ak si struhnete prvého Lovca, čítať Zberateľa už nebude mať až taký zmysel, lebo sa nič nové nedozviete. 

    Vždy, keď beriem do ruky Fitzekovu knihu, preventívne skepticky mraštím papuľu, ale v tomto prípade som dostala presne to, čo som chcela - napínavé a šokujúce čítanie, plné nečakaných obratov a jedným absolútne megalomanským v závere, ale bez nepríjemného pocitu, že tu aj tak niečo nehrá. Ono je to dosť paradox, že za posledné roky som najviac Sebastianovi uverila knihy o slepej jasnovidke, no čo narobím. A tá posledná kapitola? Fitzi, ty jeden, takéto nemiestne žarty!

    Prajem príjemné čítanie! :)