John Grisham: Platanová alej

     John Grisham bol pre mňa doteraz niečo ako paralelné parkovanie - viem, že to existuje, viem, že mnohí to dajú ľavou zadnou, no ja to radšej otočím a idem niekam, kde sú dve parkovacie miesta za sebou, takže môžem predkom vojsť a predkom vyjsť. Toľko k mojim šoférskym schopnostiam. Každopádne, tento rok som si povedala, že svoju komfortnú zónu už poznám do posledného prachového zrniečka a je na čase z nej vyliezť. Takže ako samostatná, nezávislá žena som sa úplne slobodne rozhodla, že keď mi kamoš doniesol Platanovú alej a povedal nech si prečítam Platanovú alej, tak to teda urobím. No čo, mohla som aj pohľadať spoilerové recenzie a tváriť sa zainteresovane.

    Seth Hubbard sa rozhodol, že svinská rakovina nebude určovať dĺžku jeho života, preto s ňou vybabral a pohojdal sa na platane. Okolie je jeho činom šokované, ale v podstate ho väčšina ľudí chápe - prognózy boli beznádejné a bolesť neznesiteľná. Čo však nechápe nikto, je, že Seth tesne pred tým, ako si uviazal makramé z lana okolo krku, spísal poslednú vôľu, v ktorej odkazuje väčšinu svojho nezanedbateľného majetku svojej černošskej domácej Lettie, zatiaľ čo si výslovne želá, aby jeho vlastné potomstvo zostalo s holou riťou a očami pre plač. Ohrdnutí Hubbardovci však nehodlajú sledovať, ako si rodinný majetok balí kufre a máva im na rozlúčku, takže sa ženú do súdnej siene, kde si ich advokáti zmerajú sily s Jakeom Brigancom - právnikom, ktorého Seth v liste na rozlúčku poveril, aby dohliadol na doslovné naplnenie jeho poslednej vôle.

    Zabudnime na chvíľu na Súdnu sieň, kde právnici predvolávajú jedného kontroverzného svedka za druhým a znepriatelené strany po sebe odhodlane štekajú, aby vám náhodou počas reklamy nenapadlo prepnúť to na Colomba alebo tak. Platanová alej je autentickým dielom, ktoré vás podrobne prevedie celým súdnym procesom (samozrejme tak, ako to funguje v Amerike, takže nikto nemôže dúfať, že príde Fico a zruší ústavu). Grisham realisticky opisuje mravčiu robotu (a miestami som mala dojem, že by sa na to už aj mravce vyprdli) prípravy samotného procesu - od nekonečných rozhovorov so svedkami, cez nie vždy korektné postupy získavania kompromitujúcich dôkazov, po výber porotcov. Toto ma inak vždy fascinovalo, že kauzy rozhoduje dvanásť bežných občanov a nie jeden podplatiteľný sudca. 

    Nebudem tvrdiť, že som knihu prečítala jedným dychom - také pľúca nemá ani vráskavec - naopak, to pomalé tempo mi miestami dalo dosť zabrať. Grisham sleduje jednu dejovú linku, ktorú rozvetvuje len do potrebných a nevyhnutných smerov, napriek tomu je príbeh dostatočne komplikovaný, aby z toho nebola bájka o sovičke čo išla súdiť medveďa a lasicu. Ten jeho dôraz na detail dáva knihe takmer dokumentárny charakter, čo na jednej strane oceňujem, lebo som sa veľa dozvedela, na druhej strane sa to podpísalo na mojom sústrední. Pre predstavu, asi ako keď chcete papagája naučiť recitovať Hamleta. 

    Čo veľmi oceňujem je spôsob, akým tvorí charaktery. Ono je totiž ľahké si povedať, že títo budú dobrí, títo zlí a teraz sa dajme do práce a vykopnime im úsmev z hlavy, no v živote je to málokedy také jednoznačné. V Platanovej aleji síce máme jednu stranu, ktorej držíme palce, a tú druhú, ktorej by sme radšej podržali hlavu pod splachovačom, ale autor jemnými náznakmi útočí na naše presvedčenie. Navyše, do posledných strán nevieme, čo viedlo Setha k jeho rozhodnutiu, takže kniha je skoro interaktívna - autor nám postupne odhaľuje dôkazy a necháva na nás, aby sme si utvorili názor. 

    Záver pre mňa nebol úplným prekvapením, do istej miery som očakávala niečo také, ale to máte ako s kindervajcom - tiež viete, že vnútri je nejaká plastová somarina, len neviete aká. Platanová alej sa končí presne tak, ako to mám rada - že všetko zrazu dáva zmysel (napríklad som nechápala, prečo sa niekto, kto má legálnu zásobu silných liekov, štverá na strom) a čitateľ odchádza s dobrým pocitom a úsmevom na tvári. 

    Platanová alej možno nie je tým tipom trileru, ktorý vás priklincuje do kresla a pri ktorom si uženiete karpálny tunel z rýchleho prevracania strán, napätie dávkuje skromne a postupne, ale o to veľkolepejšie je potom finále. Grisham asi nebude autor, ktorého by som dokázala čítať každý deň, na to mám príliš netrpezlivú hlavu, ale rozhodne sa k nemu ešte vrátim.

    Prajem príjemné čítanie! :)