Christy Lefteri: Kniha ohňa

 

    Pacho hovoril, že oheň je dobrý sluha, ale zlý pán, a on o tom musel vedieť svoje, keď oplýval znalosťami o konci sveta a vlastnoručne vyskúšal horľavosť kaštieľov všetkých okolitých zemepánov (a tí potom boli nešťastní, čím sa dostávame k detským večerníčkom. Ale nie o tom som chcela). Po vojne v Sýrii a neľahkej situácii pomocníčok na Cypre sa Christy Lefteri zamerala práve na skazonosnú stránku ohňa a vo svojej Knihe ohňa (brutálne nápaditý názov pre knihu o požiari) nás zavedie do Grécka sužovaného pohromou. Horúce prekladové sústo si vzala na paškál Simona Klimková.

    Irini s manželom Tassom a dcérou Charou majú útulný bejváček uprostred lesa, práve si vychutnávajú grécke raňajky a rozprávajú sa o tom aký je život fajn, keď im cez terasu prebehne väčšina zástupcov lesnej fauny. Nakoľko nežijú v disneyovke, je im hneď jasné že tu niečo nehrá, a vzápätí aj zistia čo - k ich domovu sa blíži obrovský požiar. Podarí sa im zachrániť si život, no ich zázemie je zničené. Po nejakom čase Irini naďabí v ohorenom lese na pána Mnícha - developera, ktorý sa fakt nemal hrať so zápalkami. Pán Mních má na kahánku, ale pokúša sa Irini pretlmočiť svoj posledný odkaz svetu - a ona od toho momentu nespoznáva samu seba.

    Myslela som si, že keď sa mi páčil Včelár z Aleppa a Spev vtákov ešte viac, Christinu tretiu knihu budem milovať ako dôchodkyňa Otta Weitera. O to viac ma mrzí, že tentokrát iskra nepreskočila. Teda preskočila, v knihe, o tom je celá pointa, ale ku mne sa to už nedostalo. Napriek tomu, že autorka nás po jednej idylickej terasovej scénke hodí rovno do plameňov, mala som fakt problém sa začítať a aj neskôr mi to išlo ako v gumovom člne po štrkovisku. Hoci mi v predchádzajúcich knihách neprekážal autorkin nežný, poetický štýl, tu už toho na mňa bolo priveľa a zdalo sa mi, že Christy občas sklzava takmer do lyrizovanej prózy. Nedokážem jej uveriť, že niekto uvažuje v básnických figúrach tak, ako rozprávačka Irini.

    Najviac ma škrie, že autorka sa opäť zodpovedne zamerala na náročnú a dôležitú tému, ale aj tak som mala pocit, že sa nejak hráme s detskou lopatičkou a nejdeme do hĺbky. Opakovane sa skrz rozprávačku vracala k zničenému lesu, opisovala zhorené stromy, mŕtve zvieratá, popol namiesto vegetácie, až som začala mať pocit, že to degraduje ostatné dopady požiaru. Okrajovo sa síce spomenula fatálna nepripravenosť záchranárov, klimatické zmeny a laxný prístup obyvateľov, dokonca grécko-turecký konflikt,  a možno rozsah diela autorke neumožňoval viac to rozviesť, ale u mňa to akurát spôsobilo, že som mala v závere problém vybaviť si, o čo - okrem pečených gaštanov - v knihe vlastne šlo. 

    Z postáv som si obľúbila azda len pani Gatakiovú - Lefteri skrátka dokáže napísať všetečnú starenku so špecifickým módnym vkusom tak, že jednu budete chcieť domov. Spev vtákov mal tú babičku s absolútne nevysloviteľným a nečitateľným menom, Kniha ohňa má pani Gatakiovú a na rozdiel od babičky zo Spevavcov, táto nebola v deji len na to, aby mal kto dohliadnuť na dieťa. Zvyšok osadenstva na mňa, žiaľ, nijak nezapôsobil, aj keď je badať autorkin zámer vdýchnuť im život - dilemou zmietaná Irini, rezignovaný a deprimovaný Tasso, Chara, ktorej bolo amputované detstvo, či láskavý pár samaritánov, čo sa jeden k druhému až tak láskavo nesprávajú. 

    Ťažko sa mi pindá na knihu s hlbokým posolstvom (ja viem, že to môže pôsobiť, že mi to ide tak nejak samo od seba, ale naozaj ma mrzí že mi Kniha ohňa nesadla), pretože od nej naozaj nechcem odrádzať nádejných čitateľov. Pochopiteľne nemožno čakať dynamiku katastrofického filmu od autorky, ktorá píše o závažných problémoch emotívne a pozvoľna, no tentokrát sa mi zdalo, že sa pokúsila pojať viac tém, než sa zmestí do takej útlej knihy. Rešpektujem ju za to, že sa nebojí písať o reálnych ťažkostiach a tragédiách a robí to opatrne a s citom, a som si istá, že rovnako aj Kniha ohňa si nájde svojich čitateľov, hoci ja som tentokrát až tak ohúrená nebola.

    Prajem príjemné čítanie! :)