Laura Spence - Ash - Dva brehy oceánu

     Knihy o 2. svetovej vojne netreba hľadať s lupou a detektorom kovu, ono ich vyšlo viac než dosť. Mnoho čitateľov od nich práveže bočí, lebo vidia okolo seba priveľa utrpenia na to, aby si ešte pridávali ťaživú históriu, to je ako keby ste si nechali vytrhnúť zub, lebo vás bolí koleno. Za seba hovorím, že tieto knihy vnímam ako možnosť poučiť sa a nepadnúť druhýkrát do tej istej žumpy, ale rozhodne teraz nejdem zvoniť od domu k domu a rozdávať Mengeleho dievča. Laura Spence - Ash sa rozhodla vydať inou cestou a vojnu použiť ako pozadie pre príbeh o rodinnej identite. Dva brehy oceánu preložila Ľubica Dvončová.

    Keď má Beatrix 11 rokov, Londýn sužuje vojna a jej rodičov sužuje predstava, že im všetkým padne jedna na hlavu, takže dcéru posadia na loď a pošlú do Ameriky, kde sa jej má ujať neznáma rodina. Ich počiatočné obavy sa zmenia na úľavu a neskôr takmer na žiarlivosť, pretože Beatrix do dočasnej famílie zapadne ako dvojeuračka medzi zadné sedačky a zrejme bude rovnako náročné ju odtiaľ dostať. Po skončení vojny sa však Beatrix vracia domov - hoci celá jej bytosť cíti, že jej domov je už niekde inde, a s touto dilemou bude žiť ďalej.

    Myslím, že Dva brehy oceánu sú knihou pre tých, čo obľubujú pomalšie príbehy s dôrazom na prežívanie jednotlivých postáv a s minimom rušivých momentov, ktoré by stočili smerovanie deja dakam do Mongolska. Alebo som ju čítala v nesprávnom čase, keď moja duša piští práve po tých "divokejších" historkách. Každopádne, v prvej časti knihy som mala fest problém sa začítať a keď sa mi to aj podarilo, môj krpatý vnútorný skeptik sa nevedel zmieriť s predstavou, že cudzie decko prijmú do dočasnej starostlivosti bez otázok a odstupu, že synovia nežiarlia, že spolužiaci nešikanujú, nikto na dievčinu spoza oceánu nečumí ako na dvojhlavé teľa čo vie jódlovať....Teda, niežeby som Beatrix nedopriala aspoň zopár rokov idylického detstva, len tam tej idylky bolo naraz priveľa. No autorka pekne opísala Beinu dilemu identity, to, ako s postupom času nové dojmy gumovali z jej mysle nielen život v Londýne, ale aj vlastných rodičov, a aké náročné bolo potom si k nim znovu nájsť cestu.

    Kniha mapuje rozsiahly časový úsek a zároveň sa v nej striedajú pohľady mnohých postáv, takže sa musíte pripraviť na pomerne intenzívne skoky v čase, ale nepôsobilo to na mňa rušivo, skôr naopak - tým, že kniha neopisuje turbulentné historické udalosti a používa ich skôr ako kulisu každodenných životov, posuny v čase pomáhajú dynamike deja. V postavách sa orientuje ľahko a kapitoly sú kratučké, takže jeden ani nezačne rozprávať a už sa dostane k slovu ďalší - tempu čítania to výrazne pomáha, akurát sa to podpísalo na mojej schopnosti vytvoriť si k niekomu hlbšie puto. Beatrix pôsobí ako spojivo medzi jednotlivými postavami (aj keď v niektorých konkrétnych prípadoch je taká malá zlatá rozbuška) a bola mi zo všetkých najsympatickejšia, ale takým tým spôsobom ako vám je sympatická figurína v obchode. 

    Oproti pomalšiemu rozbehu neskôr naberie príbeh celkom prijateľné tempo a aj tá idylka sa rozpadne na zlatý prach, životy hrdinov naberú reálnejšie kontúry. Unáhlené rozhodnutia, neuspokojivé manželstvá, skrachované vzťahy, zamlčané vyznania, chlad sálajúci z rodinného krbu, frustrácia z nenaplnenej sebarealizácie, námetov sa tu nájde viac než dosť. Napriek tomu musím povedať, že ma záver sklamal. Osobne sa neviem zbaviť pocitu, že autorka ukončila knihu tak, aby boli všetci spokojní (a ako čítam recenzie, asi aj sú), akurát mne sa zdá, že postavila diaľnicu krížom cez národný park a všetkých donútila po nej jazdiť. 

    Dva brehy oceánu sú citlivým, krásnym príbehom o tom, že rodina nie je len meno, s ktorým sa narodíte, že 5 rokov môže byť niekedy celý život a že celý život môže smerovať k jedinému okamihu. Možno som nebola ohúrená tak, ako by som byť mohla, ale rozhodne to bolo príjemné čítanie. 

    Prajem príjemné čítanie! :)