Adam Kováčik - Nemé hlasy


     Keď sa spomenie slovenský folklór, väčšine ľudí zrejme ako prvé napadnú nariasené točivé sukničky, rukávy čo vyzerajú, že do nich dokážete skryť polmetra domácej klobásy a ešte vám zvýši miesto na pôlt slaniny, blyšťavé čižmičky, výskajúce pesničky a Jožko Kroner sediaci na voze ťahanom párov volov. Nečudo, najznámejšie prezentácie sú ponímané práve v takomto kultúrnom duchu. Adam Kováčik sa vo svojej knihe Nemé hlasy zameral naopak na temnejšie oblasti ľudovej slovesnosti, na prízraky, kliatbu a smiech, ktorý vôbec nelieči, skôr naopak.

    Tomášovmu dedkovi mrdlo v lebeni a tak mu zanechal dom na Orave. A potom odišiel do lesa a už o ňom nikto nikdy nechyroval. Tomášovi sa síce nezdá, že by skúsený hájnik len tak poblúdil v hore, no senilita nie je prieberčivá v tom, komu vymaže z mozgu cestu domov a spôsob ovládania fyziologických potrieb, takže darovanému koňovi nerobí extra preventívku spojenú s dentálnou hygienou. Keď objaví dedkove denníky, plné štandardných pracovných záznamov a menej štandardných znepokojujúcich kresieb záhadných postáv, začne sa zaoberať aj možnosťou, že starý pán mal do činenia s mocnosťami, ktoré presahujú bežné chápanie. 

    Začnime pozitívami. Adam sa nepobral momentálne populárnou cestou a nevyslal svoje postavy do anonymnej americkej prérie, ale ich umiestnil poctivo na svoju rodnú hrudu - veď na Orave dobre, na Orave zdravo, hoci ťa aj v hore porantalo. Do príbehu zapracoval miestnu slovesnosť, znepokojivú povesť o Veselici, ktorá vám síce bude smiešna, ale len do momentu keď vám rupne pumpa. Dej sa uberá správnym mrazivým smerom - od optimizmu nového života cez nostalgiu za tým starým, cez matný pocit že "tady něco nehraje" až po tvrdú kolíziu mýtu s realitou. Autor nič neuponáhľal, nesnaží sa strašiť od prvej strany, pekne postupne zvyšuje otáčky.

    Lenže u mňa to celé stroskotalo na štýle rozprávania. Osobne som si to nazvala "syndróm Zaľúbenej nádeje" (zlatého bludišťáka tomu, kto uhádne, ktoré dielo prispelo k vzniku tohto termínu) - poetický, prirovnaniami kypiaci, na detaily zameraný, premýšľavý a takmer lyrický text sa mi do trileru hodí ako cesnak do Sacherovej torty. A to som človek, čo znesie cesnak v akomkoľvek množstve. Nevadí mi, keď je v knihe venovaný priestor vnútorným pochodom rozprávača, ale Tomášovi to v tej hlave toľko šrotovalo všetkými smermi, až som mala problém sledovať samotný dej. Viem, že mnoho čitateľov práveže ocení nezvyčajný spôsob rozprávania, ale mne už všetky tie personifikácie a metafory pomaly vydlabávali oči z hlavy. Nehovoriac o tom, že niekedy som sa s nimi ani nevedela zmieriť. Predstava bociana s "ústami dokorán" je prinajlepšom úsmevná, rovnako aj opis pomočenia slovami, že nohavice "zmáčal prestrašený obsah mechúra" - ja teda neviem, vystrašený moč je už na mňa trochu prehnaná urológia. A hryzenie očnej buľvy "zadnými osmičkami" - ak odhliadneme od konzumácie očí (a to ani nebol hororový výjav, ale hostina so zabíjačkou), tak osmičky veľmi nepoužívajú ani tí šťastní, ktorí nimi stále disponujú. 

    Temný príbeh je zjemnený romantickou linkou, ale, žiaľ, ani tu nejdem chváliť. Však ma už poznáte, keď príde na romantiku, som horšia ako Gordon Ramsey. Neprekážalo mi ani tak samotné vzplanutie, než opis konkrétnej slečny - vypracovať sa za pol knihy z predavačky v dedinskom šenku pomaly na polobožskú éterickú bytosť, tomu hovorím iný kariérny rast. 

    Záver ma mierne prekvapil, to sú tiež body k dobru. Nehovorím, že som sa poskladala na podlahu ako prenosný model človeka, ani že som sa s podobným rozuzlením za celý svoj čitateľský život nikdy nestretla, ale bolo to nečakané a zároveň to v dostatočnej miere objasnilo niektoré nezrovnalosti, ktoré mi nesedeli. Síce nie spôsobom, ktorý by som až tak uvítala, ale to už sú moje ultrasubjektívne dojmy, ktoré vás nemusia zaujímať a navyše by bol spojler ako prasa keby to ďalej rozvádzam, takže howgh, domluvil jsem.

    Adam Kováčik je autor, ktorý si zvolil originálny a nevšedný rozprávačský štýl v kombinácii s tradičným trilerovým námetom a výsledkom je kniha, ktorá možno nesadne každému, no ak máte v obľube pomalšie tempo s dôrazom na myšlienky rozprávača, mohli by ste si prísť na svoje.

    Prajem príjemné čítanie! :) 

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Cyklus vlkodlaka - dávno napísaná, dlho očakávaná kingovská jednohubka

Olivovník - každá rodina má svoju vlastnú kadibúdku

Zberateľ očí - morbídna verzie detskej hry