Filip Horník - Jelenia hlava

    Keď príde reč na tvorbu slovenských autorov, netreba ma dvakrát ponúkať, aby som začala básniť o Ďurovi Červenákovi. Musím však s hanbou priznať, že aj k nemu som si dlhšie hľadala cestu, lebo som trpela, tak ako mnoho iných knihomoľov, nevysvetliteľnou patriotfóbiou - ak to výrastlo na našom poli, tak to nežerem. Vďaka Ďurovi som zistila, že aj autori, ktorých netreba prekladať, aby im bolo rozumieť, majú čo ponúknuť, a musím sa pochváliť, že som na svojom výbere v tomto smere dosť popracovala. A keď vyjde kniha, ktorá sľubuje ponurý príbeh z tajomnej osady spojený s dokonalými ilustráciami, naozaj nie je o čom. Preto som sa s chuťou pustila do prvotiny Filipa Horníka so sympatickým názvom Jelenia Hlava (R.I.P. Bambi).

    Pisár sa plahočí krajinou s úmyslom zaznamenať pánu kráľovi, ktorý sa lenivo rozvaľuje dakde v hrade, čo kde leží v jeho zemi, aby sa náhodou nestratil ak sa raz rozhodne zdvihnúť riť. Nešťastie však nie je český turista, takže nechodí po horách, ale po ľuďoch, a milý Pisár skončí so zápalom pľúc a omrzlinami zapadnutý v záveji. Našťastie ho nájdu obyvatelia vinárskej osady menom Trpká hruška (kto by nechcel piť víno z Trpkej hrušky, že jo) a postarajú sa o jeho rekonvalescenciu. On sa na oplátku pokúsi pomôcť im rozlúštiť záhadu, prečo z ich osady každé leto zmizne jedna panna, aby potom v zime našli jej neporušené, ale inak bezduché telo pohodené medzi starými dubmi.

    Hneď na úvod vás musím varovať, že ono to takto síce znie ako akcia striedajúca akciu nabitú akciou, ale v skutočnosti si táto knižka tým závejom len tak pohodovo vykračuje než že by uháňala so snehovou frézou. V texte sa strieda klasické rozprávanie s Pisárovými zápiskami, a nakoľko je to služobník boží, tie majú dosť filozofický a teologický nádych (ale buďte bez obáv, hriešnici, na desaťstranový opis oltára sa nedostane). Výhodou sú krátke kapitoly, vďaka ktorým sa aj opisnejší a pomalší dej číta ľahko. Nehovoriac o tom, že samotná kniha je štedro vybavená dobovými ilustráciami (absolútne úchvatnými a perfektne ladiacimi dobovými ilustráciami), ja som ju zhltla za dva dni, takže zdatnejší čitateľ to má na pár hodín.

    Kniha má prekvapivo dlhý epilóg, ktorý predstaví čitateľovi Pisárovu životnú cestu a hlavne spôsob jeho uvažovania. Môže to znieť desivo, že budete neviemkoľko strán zavretí vo fráterníkovej hlave, ale prelúskate sa cez to ako nič. Filip sa nesnaží obrátiť čitateľa na slovo božie, len ponúka zopár dosť zaujímavých námetov na diskusiu, okrem iného o tom, či je vlk vrah len preto, že je hladný. 

    Spočiatku pozvoľné tempo naberie rýchly spád, keď Pisár vyrieši záhadu vinárskej osady - na môj vkus mu to všetko docvakne priskoro, ale možno mu len závidím, že na rozdiel odo mňa si nemusí vedenie namotávať na nápravu z traktora. Nedôjde na žiadne krvavé scény, ešte aj tie mŕtvoly sú také zmrznuté, že by sa v nich krvi nedorezal, no rozuzlenie dáva zmysel a je do určitej miery aj šokujúce. Nechcem povedať, že vás to vystrelí zo Zemeplochy, lebo tam nie je zas toľko postáv, aby niekto mohol uniknúť vášmu podozreniu, ale nie je to ani triviálne ako sudoku z Macka Pusíka. 

    Úplný záver, na rozdiel od zvyšku knihy, ktorý vyznieva realisticky, nadobúda charakter legendy - dôjde k udalosti, ktorá sa vymyká ľudskému chápaniu. Priznávam, že za iných okolností by som možno bola aj naštvaná, ale tu sa mi to celkom hodilo. Tajomný osamelý hrdina, ešte tajomnejšia osamelá osada, v ktorej nič nie je s kostolným poriadkom, a nie len preto, že poriadne kostoly ešte nevynašli, znesie aj záver, ktorý sa nedá vysvetliť vedeckými postupmi. A ak som správne čítala medzi riadkami, tak by mohlo dôjsť aj na pokračovanie.

    Filip Horník rozhodne vie, ako zaujať čitateľa. Nemôžem si pomôcť, táto kniha je aj po vizuálnej stránke neuveriteľne vydarená. Nehovoriac o tom, že ukrýva originálny, mysteriózny príbeh, ktorý možno potrebuje trpezlivejšieho čitateľa, ktorý si ho ale o to viac vychutná a bude v ňom postupne odkrývať jednotlivé vrstvy. Za mňa veľké áno.

    Prajem príjemné čítanie! :)