Ann Napolitano - Ahoj, dievčatko

     Priznávam, že som sa zatiaľ nedostala k tomu, aby som si prečítala Malé ženy. Ono je to dokonca ešte horšie - na niektoré klasické diela sa totiž už dlhšiu dobu aspoň odhodlávam, ale Malé ženy doteraz nejak unikali mojej pozornosti. Mám poňatie o existencii nejakej Jo Marchovej (vďaka, martinusácke marcové súťaže, tam hviezdi pomerne často), ale tým to hasne. Napriek tomu ma hneď zaujala kniha Ahoj, dievčatko od Ann Napolitano, ktorá má byť Malými ženami voľne inšpirovaná. Nebudem sa tváriť sofistikovane, za 85% môjho záujmu mohla tá nádherná obálka. O skvelý preklad sa postarala Klaudia Feketeová.

    William sa nemal narodiť a jeho sestra nemala zomrieť. Už tieto fakty sú dosť naprd začiatok života, William sa však musí už od útleho veku potýkať s tragickým nezáujmom svojich rodičov, ktorý sa radšej pozerajú von oknom na poštárov bicykel než na svojho syna. William sa v tom nejak naučí chodiť, ale nešťastné srdce je ako chôdza na vysokých opätkoch - všetci si môžu myslieť, že to zvládate, až kým sa zrazu nezosypete ako hromada šrotu. William sa navyše bude sypať z riadnej výšky, keďže napriek snahe zostať neviditeľný narástol na dva metre. Po tom, čo nájde zmysel existencie v basketbale, sa ožení s ambicióznou Juliou a vyzerá to, že v jej chaotickej rodine počítajúcej tri sestry, despotickú mamu a poeticky alkoholického otca konečne nájde pokoj. Žiadna náplasť však nedokáže udržať pokope prasknuté potrubie a Williamova vnútorná temnota ohrozí nielen jeho vzťah s Juliou, ale aj vzájomné vzťahy sestier.

    Keby mi niekto podrobnejšie opísal dej tejto knihy, dosť pravdepodobne by ma od jej čítania odradil, pretože by som si povedala, že ak chcem telenovelu o komplikovaných vzťahoch, stačí si pustiť Doma. Ahoj, Dievčatko však v sebe skrýva oveľa viac. Po prvé, je to úžasne a vyvážene napísané - autorka sa výrazne sústredí na myšlienky a pocity, ale nie je to na úkor pútavého čítania. Niekedy už máte dosť pobytu v hrdinovej hlave a máte chuť mu spôsobiť fraktúru lebky zbíjačkou, len aby ste sa zase dostali na svetlo božie, ale Ann Napolitano dokázala dosiahnuť krehkú rovnováhu medzi empatiou s charaktermi a dynamikou deja. 

    Príbeh je podávaný striedavo s dôrazom na rôzne postavy a mapuje dlhý časový horizont, no nie je to vyčerpávajúce čítanie. Jednotlivé osoby sú výborne vykreslené s ich pochybnosťami, starosťami a vplyvom na svoje okolie. A že jej to ide aj s vývojom! Ľudia v Ahoj, dievčatko nie sú žiadne funkoPop postavičky, ktoré pučia tie svoje chutné oči stále rovnako. Williamova deprimovaná duša sa postupne prepadá do stále hlbšej žumpy, hoci to chvíľu vyzerá, že mu vlastne nemá čo chýbať - nikto však nevydrží žiť dlho sen, ktorý mu nepatrí. Julia pôsobí trochu ako niekto, na koho sa hodí môj inovatívny termín KIMČA (pre nových čitateľov - neviem, kde ste sa tu nabrali, každopádne to znamená "knižná impertinentná piča"), ale vďaka citlivému prístupu autorky je ťažké odsudzovať jej správanie, napriek tomu, že niekedy sa naozaj prezentuje ako bezcitná karieristická mrcha. 

    Ann Napolitano zvládla do príbehu dostať aj množstvo spoločenských tém, bez toho, aby ste mali pocit, že čítate príručku o dôležitosti psychického zdravia. Do popredia sa stavia rodinná súdržnosť, ktorá môže byť zároveň mocná aj krehká, ale autorka sa citlivo dotýka aj ťažkej depresie, rodičovstva a skutočnosti, že ani to plánované nemusí vždy priniesť naplnenie, vyrovnávania sa so stratou, zmierovania sa s vlastnou smrteľnosťou a aj LGBTI tematiky - všetko do deja zapadá nenásilne a prirodzene. 

    Ahoj, dievčatko je tou skvelou kombináciou knihy, čo bude v čitateľovi rezonovať ako vytrhnutý zub (a občas tak aj bolieť), no zároveň sa číta skvelo, stále sa niečo deje, postavy sú ľudské a uveriteľné a vy im držíte palce, aby konečne našli to, čo hľadajú, keď vyzerajú konsternovane ako buldog v mäsiarstve. Poskytuje mnoho námetov na premýšľanie, ale nehrozí, že vám z toľkých veľkých myšlienok exploduje hlava, a na konci sa s príbehom ťažko lúčite, lebo aj keď vás autorka nechá nakúkať cez plot celé roky, stále to nie je priveľa.

    Prajem príjemné čítanie! :)