Joe Hill - Divné počasí

    Asi nemusím opäť zdôrazňovať, ako veľmi milujem tvorbu Stephena Kinga. Predpokladám, že moji traja čitatelia blogu si práve prekrížili prsty a modlia sa k aztéckym bohom, nech už s tým dám pokoj, lebo s kresťanským to už skúsili a nepomohlo. Nebojte sa, tentokrát to spomínam iba preto, lebo verím, že farba očí, vysoký krvný tlak, súprava strieborných čajových lyžičiek a talent sa dajú zdediť, takže som jednoznačne musela siahnuť po zbierke poviedok Divné počasí od Joea Hilla. Knihu preložila Adéla Bartlová.

    Na začiatok chcem prezradiť tým dvom ľuďom, ktorí to ešte nevedia, že Joe Hill je naozaj synom Stephena Kinga, akurát sa nechce priživovať na tatovom guláši, takže vystupuje pod pseudonymom, tvoreným zo skratiek jeho prvého a stredného mena, a slávne priezvisko odložil ako zodraté zimné pneumatiky. Dokonca ani v poďakovaní sa nevytasil s malfoyovským "viete, kto je môj otec?!", hoci mamku a taťku spomína, no len ako mamku a taťku. Krv však nie je hádveó a milý Joe nezaprie, že patrí do rodiny, lebo jeho poviedky nesú ten istý, napínavý, prepracovaný, originálny kingovský rukopis, ktorý preslávil paňtátu Števa.

    Divné počasí obsahuje 4 poviedky, ktoré spája budovanie hororovej zápletky okolo absolútne nehororovej až triviálnej veci, ako je napríklad foťák polaroid (aj keď nutnosť mávať každou fotkou ako keby na vás útočí hejno komárov, aby ste mohli vidieť, že ste zase žmurkli v nevhodnom okamihu, môže pôsobiť dosť strašidelne). Hrdinami sú úplne nehrdinskí, obyčajní ľudia (nie tí Matovičovi), ktorí viac spadajú do partie diskriminovaných outsiderov. Najlepšie  bude vziať to jednu po druhej.

    Momentka zachytáva násťročného chalana, ktorý načape svoju niekdajšiu opatrovateľku na ulici v značne zmätenom stave, ako trepe dačo o fotografovi, čo jej kradne pamäť. Alzheimer je predsa len dosť ťažké slovo. Po stretnutí s potetovaným majiteľom zvláštneho modelu polaroidu, ktorý je navyše príjemný ako trieska v konečníku, sa však Mike začína obávať, či je stará pani naozaj obeťou demencie, alebo v tom má prsty kliatba. 

    Nabito predstavuje vymakaný akčný triler, v ktorom nemávajú búchačkami len tí dobrí. Joe tu majstrovsky špára do ľudskej psychiky, ukazuje, že hrdinov nemusia tvoriť hrdinské činy, stačí verejná mienka, a že tá je verná asi ako profesionálna spoločníčka. A ten koniec! Ja to musím povedať a Joe snáď odpustí (áno, áno, metaforicky, je mi jasné že on medzi mojich troch čitateľov nepatrí a keby aj, cez google translate by sa k pointe nedokopal ani s bagrom), ale toto je poviedka, ktorú by pokojne mohol napísať Richard Bachman (a ešte ani tam si nie som úplne istá, či by trochu neubral). 

    V nebi má zo štvorice poviedok najpomalšie tempo, čím však nechcem povedať, že je nudná. Je to taká sci-fi sonda do predstavy, že mrak, ktorý vyzerá ako UFO, tak nemusí len vyzerať. Joe sa neuchýlil ku konvenčnej podobe zablúdeného frisbee z "neidentifikovateľného" materiálu, ktorý pôsobí a správa sa ako oceľ, a dovnútra nenapechoval dlhoprsté kreatúry s veľkými očami. Okrem blízkeho stretnutia tretieho druhu rozoberá nenaplnený život, nenaplnenú lásku a nenaplnený žalúdok - to posledné môže pôsobiť oproti prvým dvom nepodstatne, ale po pár dňoch bez jediného sústa sa vám môžu výrazne pomiešať priority.

    Déšť najlepšie vystihuje názov knihy - keď začnú z neba padať namiesto vody, prípadne krúpov špendlíky, naozaj sa to dá nazvať divným počasím. Túto poviedku vystihuje rýchle tempo, krvavé scény a prekvapivý záver. Vedela by som si ju kľudne predstaviť rozpísanú do rozsiahleho dystopického románu, ale možno by to potom stratilo ten šmrnc. 

    Suma sumárum, Joe Hill píše úžasne. Do veľkej miery je to pre mňa upokojujúce zistenie, vedieť, že pre nervydrásajúce, perytrhajúce a vlasydupkomvstávajúce čítanie si môžem ísť aj k mladšej generácii a budem rovnako nadšená. Ak milujete Kingove poviedky, rozhodne vám majú čo ponúknuť aj tie Hillove. 

    Prajem príjemné čítanie! :)