Carsten Henn - Listy na desiatovom papieri

 

    Dnes už listy veľmi nie sú v móde - čo je celkom prekvapivé, lebo keď sa môžu do módy vrátiť také veci ako nosenie ľadvinky (myslím tú taštičku, nie mäsiarsky produkt) alebo tmavá kontúra okolo papuľky, prečo sa nedarí comeback písaniu klasických listov? Aj keď teda osobne je pre mňa už tiež problém písať dlhší text bez spásonosnej možnosti backspaceu. Hrdinka z knihy Carstena Henna (ktorého som nedopatrením považovala za ženu menom Caren a trochu som "ju" aj ľutovala že má také slepačie priezvisko) Listy na desiatovom papieri však na oldschoolové dopisovanie nezanevrela, len ho poňala vo vlastnom štýle.

    Kati má 39 rokov a mnoho dôvodov na depresiu. Namiesto toho, aby sa utápala v negatívnych myšlienkach, sa s nimi rozhodne porátať. A to tak, že poslúchne asi dva tucty motivačných príručiek a napíše listy osobám, ktoré ju v živote ovplyvnili - či už v dobrom, alebo v zlom. Na rozdiel od návodov v spomínaných príručkách však tieto listy obradne nespáli pri mesiačku, ale ich adresátom pekne krásne doručí, prednesie ich obsah a zakončí to zvučným "zbohom"! Po smrti matky ju už totiž nič neviaže k rodnému mestu, a tak sa chce vysporiadať s minulosťou a zdvihnúť kotvy. Keď však jej križiacku výpravu skríži bezdomovec Severin, Katine úmysly stratia pôvodne jasné kontúry.

    Toto je jedna z tých knižiek, ktorú by čitateľská obec pracujúca na vymýšľaní subžánrov k subžánrom zrejme označila ako "feel-good". Aj keď sa v nej zomelie viac než jedna negatívna udalosť a postavy sa často cítia všelijako, len nie good, celkovo má takú príjemnú, útulnú atmosféru. Každý občas potrebuje uniknúť do príbehu, kde sa k sebe ľudia správajú pekne. Hlavná myšlienka je úžasná - veď aké musí byť oslobodzujúce konečne zo seba dostať roky potlačovaných emócií, poslať do riti každého, kto si to zaslúži (a naopak aj vyjadriť vďaku) a začať odznova, s čistým štítom? A po prečítaní sa môj zoznam zvierat, ktoré túžim chovať, rozrástol o losa, s ktorým by som mohla jesť pukance (lebo dva psy, korytnačka a ryba je málo živočíchov). 

    Žiaľ musím konštatovať, že napriek rozkošnému námetu, premyslenej zápletke a prekvapivým odhaleniam sa vyskytlo priveľa vecí, ktoré na mňa nefungovali, aby som si mohla knižku užiť na plný počet. Autor má krásny štýl, používa neotrepané prirovnania a celkovo sa veľmi dobre číta, len občas akoby do deja spätne dopĺňal udalosti, lebo zrazu zistil, že ide jesť špagety a nemá vidličku. Dôležité rozhovory, ktoré by pomohli dofarbiť dej, sú tak odbité konštatovaním "v noci sme hodili reč". Nikto nemá rád rozvláčnosť, ale zredukovať dialógy, ktoré posúvali rozhodnutia markantným smerom, na vyhlásenia porovnateľné s oznámením "potom som sa išiel vysrať" tiež nie je cesta. 

    Príbeh na mňa pri všetkej svojej nežnej mágii nedokázal pôsobiť uveriteľne. Henn aj trochu šprtol lopatou do vlastného hrobu, keď svetácky vyhlásil, že láska na prvý pohľad neexistuje, že láska potrebuje čas, aby sa mohla rozvinúť. S tým súhlasím. S tým, že týždeň je tak akurát, už súhlasím menej, láska nie je hlávkový šalát. Hodiť potom niekomu do ksichtu frustrované "nie si muž, za akého som ťa považovala" pôsobí mierne ironicky - ja  mám po týždňovej známosti problém si zapamätať meno, nie si ešte utvárať o osobe komplexný psychologický profil.

    Autorovi treba nechať, že má schopnosť napísať skvelé postavy. Len nie tie hlavné. Kati je nevýrazná žienka, ktorou najkrikľavejšou črtou je to, že behá po meste a hádže po ľuďoch listy, a Severin by mal byť taký ten sympatický čudák, ktorému budete napriek všetkému fandiť, ale vo mne nedokázal vzbudiť viac emócií než prasknutý displej na telefóne. Aj keď anotuje knihy. Aj keď vidí hudbu. Aj keď ovláda origami XXL. Na druhej strane sympatická, papuľnatá kaderníčka Madame Cathrine alebo Katin strýko Martin, majiteľ polárneho múzea, ktorý nikdy nebol za polárnym kruhom, si ma dokázali získať už pár vetami. Keby bola kniha o nich, a ešte o losovi čo žerie pukance, nemala by som čo vytknúť.

    Ale nedajte sa odradiť. Neviem, možno ma knižka nezastihla v správnom rozpoložení. Možno som naštvaná, že kvôli mne nikto nestavia obrie žeriavy (vtáky, nie stavebné stroje). Alebo Listy na desiatovom papieri skrátka a dobre neboli napísané pre mňa. Ak však máte radi príbehy, ktoré plynú pomaly ako zamrznutá rieka, postavy si k sebe hľadajú cestu, aby potom vzplanuli náhlou vášňou a celé je to hrejivé ako ponožky od babky, potom sa zastavte. Možno sa nájde list aj pre vás.

    Prajem príjemné čítanie! :)