Viktória Dominová - Náhodný okoloidúci

    Jedným z problémov dnešnej doby je, že sa každý stará len sám o seba. Pokiaľ teda nie ste tá sedemdesiatročná suseda, čo si nosí v hlave prehrešky všetkých členov spoločenstva bytov už od čias Václava Havla. Lenže aj to sa staráte skôr do ostatných než o ostatných. Mladá slovenská autorka Viktória Dominová postavila dej svojej novej knihy práve na osobe, ktorá sa rozhodne pomôcť a nezostať len Náhodným okoloidúcim.

    Jakubov život stojí po rodinnej tragédii celkovo za vlečku kompostu, no keď mu navyše neznáma žena zavesí na nos informáciu, ktorá pošpiní aj tie posledné čisté zvyšky, chce to zabaliť. A nie do darčekového papiera s mašličkou. Cestou na odľahlé miesto, kde hodlá naplniť svoj fatálny zámer, ho prepadnú pochybnosti. Vzápätí nájde na zemi zvoniaci telefón. Keďže neplánuje žiť dosť dlho na to, aby musel domýšľať svoje činy do dôsledkov, zdvihne ho. Aj zo zeme, aj hovor. Ozve sa mu plačúca žena, ktorá v ňom prebudí tú časť osobnosti, o ktorej si myslel, že už neexistuje, a rozhodne sa neznámej pomôcť. Možno nakoniec pomôže ona jemu. Alebo budú v kardinálnej riti obaja.

    Hoci by anotácia mohla naznačovať niečo iné, Náhodný okoloidúci nie je romanca - ani dark, ani žiadna iná. Viki napísala poctivý, temný a mrazivý (nielen podľa ročného obdobia, v ktorom sa odohráva) triler, kde nič nie je také, ako sa zdá na prvý až tretí pohľad. V rozprávaní sa striedajú perspektívy viacerých postáv, no nikomu z nich nevidíme do hlavy natoľko, aby sme nepotrebovali baterku, a jednotlivé vrstvy príbehu sa odhaľujú, objasňujú a prepletajú len veľmi pomaly. Samotný dej je napriek tomu dostatočne dynamický na to, aby si udržal plnú čitateľovu pozornosť (aj za cenu prázdnych hrncov. True story). 

    Mohla by som kritizovať nelogické správanie hrdinov (lebo kto sa už len naviaže na človeka, ktorého počul iba cez telefón), ale učím sa neposudzovať konanie postáv z trileru podľa svojich preferencií. Jedna vec je tá, že keby sa správali ako ja, ten najväčší plot twist by prišiel v momente, kedy by si v decembri vzali členkové ponožky namiesto hrubých. No a po druhé, v trileri málokedy vystupujú ľudia s dokonale usporiadaným životom a racionálnym vnímaním - takže ak chce byť Jakub princ, čo namiesto stratených črievičiek zbiera mobily, nech sa páči. 

    Do troch štvrtín som bola nadšená. Páčilo sa mi, ako autorka spájala viacero dejových línií do jednej, ktoré spolu prispeli k tragickému smerovaniu, páčilo sa mi, že za každou okolnosťou sa skrývali ešte ďalšie, že vždy, keď som mala pocit, že už máme všetky dieliky, vyšlo najavo, že skladáme úplne iný obrázok. Viki je taký malý Fitzek, dejovými zvratmi naozaj nešetrí - a to bol v mojom prípade, rovnako ako pri Sebim, nakoniec kameň úrazu. Posledné veľké odhalenie už bolo na mňa priveľa a spätne mi nezapadlo tam, kam malo, ale dakam za skriňu. Nepochybujem, že širšie publikum si táto kniha oprávnene získa - naozaj je to tak správne prešpekulované a napínavé - ale subjektívne mám radšej jednu poriadnu bombu medzi oči než veľa jemnejších elektrošokov. 

    Nechcem sa už viac rozkecávať, lebo toto je ten typ knihy, že čím menej o nej viete, tým viac si ju užijete, takže na záver snáď len toľko: ak milujete Fitzeka, Viki musíte dať šancu. Vyberá si náročné témy, ktoré však dokáže kvalitne spracovať, a vidno, že celý dej knihy má poctivo premyslený. Ako vravím, moje dojmy sú čisto subjektívne - možno nemám rada práve tú prísadu, ktorá by vám akurát chýbala. 

    Prajem príjemné čítanie! :)