Jan Beck - Hra

     Námet hry, v  ktorej ide o ľudský život, dnes už možno nie je ničím prevratným - hlavne po tom, čo ho tak realisticky spopularizovala Suzanne Collins. A predsa má stále úspech, lebo človek je tvor zhýralý a čo je zakázané, to je nejakým spôsobom fascinujúce. Keď sa k zákazu navyše pridá absencia ľudskosti, dostanete triler, ktorý robí česť svojmu označeniu. Tak, ako Hra od Jana Becka. Knihu preložila Alexandra Petrášová.

    V európskych mestách sa množia dokatované mŕtvoly. Stali sa obeťou zvrátenej hry, ktorej cieľom je nazbierať čo najviac trofejí - akurát, že nemajú podobu plyšovej dážďovky, pokémona či použitých nohavičiek, ale ľudského života. Vyšetrovateľ Christian Brand sa pridá k Inge Bjorkovej, aby zastavili toto besnenie a zachránili život hŕstke posledných vytipovaných obetí, ktorým sa zatiaľ darilo unikať pozornosti lovcov.

    Na Hru treba dosť silný žalúdok, a nielen kvôli samotnej myšlienke Lovu na ľudí - jedna vec by bola, keby lov spočíval v tom, že utekáte lesom, keď tu vás predbehne vlastný mozog vystrelený z hlavy. Pravidlá však vyžadujú, aby boli obete zlikvidované špecifickým spôsobom a, nuž, poviem to tak, že chlap, ktorému amputovali obe ruky, ešte vlastne dobre obišiel. Autor sa síce nevyžíva v explicitne detailných opisoch mučenia, ale prezradí dosť na to, aby váš odtieň pokožky nadobudol taký odtieň, že by ste mohli účinkovať vo filme Maska aj bez makeupu. 

    Štruktúrou kniha pripomína Fitzeka - sledujeme viacero osôb, ktoré zdanlivo sledujú vlastný cieľ, pričom sú všetci sledovaní niekým iným, a samozrejme nechýba ani štedrá nádielka zvratov. Hra sa číta výborne, stále vás udržiava v napätí, chcete vedieť, čo za tým celým je - teda okrem krvavých jatiek a kopy špinavých peňazí - a kratšie kapitoly tiež pomáhajú udržať tempomat nad povolenou rýchlosťou.

    Beck využil klasický motív s vyšetrovateľom, ktorý má tiež čo to na rováši (a teraz nehovorím o Brandovi, ktorý hneď v úvode knihy prelisuje chlapa taxíkom). Inga je prototyp ľadovej kráľovnej, ktorá potrebuje partnera len na to, aby ju, obrazne povedané, ocko nechal vonku aj po večierke, ale tam končí celý jej tímový duch. Subjektívne mi tým dosť išla na nervy, ale našťastie som na rozdiel od Christiana nemusela znášať jej egoistické správanie na vlastnej koži. Vidím tu však trochu nevyužitého potenciálu - netvrdím, že mali spolu skončiť v posteli (bože uchovaj), ale bol tam priestor na nejakú tú doťahovačnú chémiu, ktorá však nemala šancu sa prejaviť, keď Bjorková odpovedala na každú otázku dvoma slovami, pričom jedno bola švédska nadávka.

 Autor rozohral naozaj veľkolepú hru (myslím zápletku, nie odsekávanie hláv), ale ku koncu, žiaľ, prišlo to, čo som sama pre seba nazvala Fitzekovým syndrómom - v deji bolo už toľko uzlov, že to dokáže vyriešiť len ručný granát. Vlastne, niečo z toho ručný granát aj vyriešil. Beck rozbehol príbeh do viacerých smerov, s jedným styčným bodom, čo je v poriadku - z detektívok s Káčerom Donaldom, kde za všetko mohli Bratia Dlhoprstí, sme už predsa len vyrástli - ale napokon som sa nevedela zbaviť dojmu, že každý z tých smerov by si zaslúžil aj viac pozornosti. Hlavný plot twist sa mu podaril, naozaj som ho nečakala, ale záver na mňa pôsobil nedostatočne, ako keď očakávate atómový hríb a dostanete dubák. Nehovoriac o tom, že keď autor v závere zadelí zhrnutie celej zápletky, aby vás "nenápadne" presvedčil, že to dáva zmysel, na dôveryhodnosti mu to nepridá.

    Ale zase aj keď pindám, nepopieram, že som si túto knihu užila - tak, ako sa len napínavý, prekvapivý, krvavý krimitriler užiť dá. Beck pri ničom neotáľa, príbeh rýchlo napreduje, nie je triviálny, je originálny a s prekvapivým záverom - to, či mi stačil alebo nie, je už vec druhoradá. Na jesenné upršané večery je táto kniha ako stvorená. Nie je to Carter, každopádne má našliapnuté správnym smerom.

    Prajem príjemné čítanie! :)