Ken Follett - Oko ihly

    Hovorí sa, že kamarátov môžeš mať milión, ale priateľ stačí jeden, a podobne to má aj s autormi. O ohromnom zástupe spisovateľov môžem povedať, že mi sadol ich štýl, že sa mi ich príbeh zavŕtal pod kožu ako premotivovaný svrab, a že sa k ich dielu rada vrátim. Ale iba zopár je takých, že anotácia pre mňa predstavuje zbytočný luxus a na presvedčenie mi úplne stačí ich meno na obálke. Samozrejme sem radím Stephena Kinga, Georga R. R. Martina, Ďura Červenáka a po maximálne pozitívnej skúsenosti s Kingsbridgeskou sériou (tu sú všetky pokope) aj Kena Folletta. Takže žiaden div, že jeho nová kniha Oko ihly bola jasnou voľbou. Skvelý preklad vyšpiónila Katarína Jusková.

    Svetom otriasa druhá svetová vojna, Nemci sa rozťahujú po Európe ako zlatokopka po milionárovej obývačke a Spojenci kujú pikle, ako im zaraziť ventil. A tak vznikne plán na jednu z najväčších habaďúr v dejinách, zakamuflovanie skutočných zámerov na vylodenie v Normandii. Všetko nasvedčuje tomu, že sa podarilo odžubať aj samotného Hitlera, akurát že o makety armádnej výbavy zakopne najlepší nemecký špión, a rozhodne si nehodlá nechať toto odhalenie pre seba, aby mal čím baviť hostí na večierkoch. Ak sa mu podarí ohlásiť šéfom, znamená to obrat v neprospech Spojencov. Zásahom osudu, prírody alebo pomstychtivej karmy ho však po ceste domov vypľuje búrka na malom ostrove, obývanom len invalidom, starcom, ženou, batoľaťom a stádom oviec. Bude to stačiť na zastavenie najnebezpečnejšieho chlapa v Európe?

    Jedným z mnohých dôvodov, prečo tak milujem Follettove knihy, je to, ako si on poctivo odmaká historický rešerš. Oko ihly nie je len zábavnou, napínavou špionážnou kratochvíľou, kde si dosadíte Seana Connery ako toho dobrého a Wiliama Defoea ako toho zlého (s tým jeho ksichtom si veľmi nepomôže, chudák) a zabijete zopár jesenných večerov, zatiaľ čo on zabije zopár nevinných okoloidúcich len preto, že mu videli do tváre. Dej knihy ma prinútil googliť operáciu Overlord, lebo hanba- nehanba, dejepis bol dávno a detaily mi z lebene vyšumeli ako nahrkaná fanta - a ja som chcela pochopiť pozadie knihy, nielen mať chabé tušenie. Príbeh je fiktívny (teda, pravdepodobne - nie všetko sa vždy dostane do učebníc), ale realistickosť mu dodáva zakomponovanie skutočných osobností - Churchill na jednej strane, Hitler či Rommel na tej druhej. 

    Ken Follett dokázal, že nepotrebuje milióntristopäť strán, aby vytvoril mnohovrstvové a maximálne uveriteľné charaktery - oproti spomínanému Kingsbridgeu je Oko ihly len takou jednohubkou so syrom a olivkou. No aj tak dokázal vytvoriť záporáka, ktorý ani nie je zlý v pravom zmysle slova. Keby sa mu podarilo, čo zamýšľa, pravdepodobne by sa väčšina z nás narodila v gete, ale napriek všetkému tomu svinstvu, čo napáchal, je veľmi ťažké ho nenávidieť. Miestami som sa pristihla, že mu dokonca fandím, ja nehodná! Follett totiž nenapísal androidného superšpióna prostého akýchkoľvek emócií, ale obyčajného človeka - aj keď nadmerne kompetentného - ktorým zmietajú protichodné pocity, ktorý sa musí spreneveriť svojim zakoreneným zásadám v prospech vyššieho cieľa a ktorý je nadovšetko oddaný svojej vlasti. On je hajzel, ktorý nemôže inak. 

    Asi nemusím zdôrazňovať, že kniha je takmer neznesiteľne napínavá, nabitá akciou, pátraním, omylmy, odhaleniami, konšpiráciami, dedukciami a naozaj búrlivými situáciami - v prenesenom aj doslovnom význame. Striedavo sledujeme špióna v jeho urputnom snažení, britskú spravodajskú službu v urputnom snažení zastaviť ho a obyvateľov ostrovčeka v Severnom mori, ktorí sa urputne snažia zachovať si vlastnú existenciu. Keď sa tieto tri línie začnú pretínať, dej naberie také tempo, že som si takmer ohrýzla svoju vzácnu sovičkovú záložku od Dominičky. Našťastie, včas prehovoril hlas rozumu, že si nemám vybíjať frustráciu na nenahraditeľných veciach, tak som sa radšej sústredila na nechty. Lôžko nevyzerá poškodené, časom snáď dorastú.

    Ak som niekedy v živote čítala naozaj skvelý špionážny triler, tak to je Oko ihly. Dej nie je prehnaný, antihrdina nie je žiadny Terminátor - je schopnejší ako protivník, ale len vďaka vlastnej životaschopnosti a podozrievavosti. Verné napojenie na históriu pridáva knihe na atraktivite a vierohodnosti, klasicky napínavý Follettovský štýl sľubuje bleskové čítanie a finále vás priklincuje do kresla spoľahlivejšie než pištoľ na klince. Ken je pán!

    Prajem príjemné čítanie! :)