Peter Šloser - Zákony zločinu

    Asi nemusím špecifikovať, ako si tu žijeme. Stačí zapnúť správy, započúvať sa do výrokov o tom, ako Rusko zabezpečí celosvetový mier, hneď po tom, ako ho ovládne, ako homofóbni bigotní heterosexuáli tvoria budúcnosť tvorbou detí alebo ako zastavíme infláciu, ale najprv treba zdvihnúť ceny a zdaniť aj vzduch - a máme vymaľované. Povedala by som, že by to mohlo byť aj horšie, ale veľmi ani nie - čoraz viac mám pocit, že knihy Petra Šlosera prestávajú byť fikciou. Tak, ako tá najnovšia, Zákony zločinu.

    V Hlohovci nakŕmia známeho podnikateľa olovom - a nie, že mu nasypú do misky cereálie, ktoré neprešli kontrolou EÚ, ale v tom prenesenom význame, ktorý končí vrecom na mŕtvoly a tabuľkami s číslami. V prípade je niekoľko podozrivých, no väčšina z nich má problémy so zákonom vopred ošetrené známosťami na najvyšších miestach. Julo Tvrdý bude opäť stáť proti známej znesvätenej trojici na čele s policajným prezidentom. Podarí sa mu tentokrát doviesť prípad do konca, alebo mu opäť klepnú po prstoch sekáčom na mäso?

    Fanúšikovia Šloserovej tvorby si opäť prídu na svoje, autor zostáva verným svojim dobrým zvykom. Krátke kapitoly odkrajujú z príbehu vehementne ako ten ujo z telešopingu z mrazeného špenátu (inak, ten nôž, ktorý presekne špenát, kábel a ešte ním aj naštiepate drevo do krbu ma vždy fascinoval), spočiatku jednoducho pôsobiaci trestný čin naberá čoraz viac nevyjasnených okolností a nepravdepodobných súvislostí, nitky síce vedú jedným smerom, ale s celým sa klbkom sa očividne hrá ADHD mačiatko a poletuje hore dole. Autor ako vždy poukazuje na špinavé praktiky osôb, ktoré by mali pôsobiť ako vedúci čistiarne, na olympiádu v zametaní pod koberec, aj na partizánsky boj poslednej hŕstky policajtov, ktorý ešte nie sú pokrivení ako semafor po stretnutí s Dankom. Povedala by som, že nastavuje zrkadlo súčasnej spoločnosti, ale dotknutí predstavitelia používajú také filtre, že ich vlastná mať nespozná. Alebo možno ani nevedia čítať. 

    Čo sa týka samotného príbehu, vykazuje známky určitej repetatívnosti (čo je ale v prípade nadväzujúcich sérií často pozorovateľný jav). Začínam si všímať, že keby mi niekto narýchlo prerozpráva dej knihy bez špecifikovania hlavných protagonistov, zrejme by som mala problém určiť, o ktorej konkrétnej knihe sa bavíme. Milovníci šloseroviek s tým problém mať nebudú, na mňa to už pôsobí trochu únavne. Každopádne, kniha sa číta dobre, má správnu dávku napätia a čo naozaj kvitujem, sú realisticky znejúce dialógy - vec, ktorá mi v prvej knihe klala oči, ale Šloser na tom naozaj zamakal. Keď už sme pri ňom, opäť si strihne malé kameo vo vlastnom príbehu - zaujímavé spestrenie, posunul dej nielen ako všemocný pánboh, čo o všetkom rozhoduje, ale aj ako aktér - akurát sa mi to zdalo trochu naaranžované. Zatiaľ čo ostatné rozhovory v knihe zneli prirodzene (vrátane nadávok, fyziologicky nerealizovateľných sexuálnych polôh a nie práve láskavých prezývok), tento vyznieval ako podľa scenára. 

    Som rada, že páchateľa som neuhádla - pochybujem, že ho vôbec niekto uhádne, ale žiaľ, nie preto, že by bol príbeh neviemako prešpekulovaný a zápletka Poirotovská, že vrahom je vlastne obeť. V šloserovkách koniec koncov ide viac o samotný boj zdanlivých ochrancov zákona proti zákonu, o krytie aj tých najhorších zločinov a krvavé tango - takže rozuzlenie je svojím spôsobom dosť triviálne, hoci samotný príbeh naznačuje mnoho skrytých súvislostí. 

    Autor nám v Zákonoch zločinu ponúka ďalšiu nezvyčajnú krimi, inšpirovanú skutočnými udalosťami, s odkazmi na reálne osobnosti (nielen samotného autora) a s realistickým poňatím odvekého boja dobra proti zlu, v ktorom nemajú biele figúrky vždy navrch. Ak neveríte, že zlo bude vždy potrestané, šloserovky sú presne pre vás.

    Prajem príjemné čítanie! :)