Arthur C. Clarke, Gentry Lee - Rámova záhrada

     Na sci-fi románoch staršíeho dáta ma fascinuje fantázia, s akou si autori predstavovali smerovanie civilizácie v ďalších storočiach a tisícročiach. Mnohokrát si pre svoj dej zvolili časový rámec, ktorý sa nám medzičasom už podarilo dosiahnuť (a furt žiadny teleport, všade sa treba manuálne trepať. Som skalmaná). Arthur C. Clarke a Gentry Lee sú síce v Rámskej sérii stále pár rôčkov v budúnosti (takže neklesajte na duchu, ešže môže okolo Zeme preletieť obria tuba od Celaskonu), no vývoj ľudskej povahy (čítaj zadubenosti a arogancie) odhadujú v tretej časti série, Rámskej záhrade, znepokojivo realisticky. Knihu opäť preložil Patrick Frank.

    Keď sme sa rozlúčili s hrdinami v Rámovi II., frčali si to vesmírom v gigantickom valci nevedno kam. Pri opätovnom stretnutí stále nevedia kam, ale postupne sa zmierujú s faktom, že ich zázemie zostane aj naďalej viac než nepatričné. Po tom, čo ich rodinka privíta nových členov (veď viete, včielky a kvetinky) konečne dorazia do cieľa a aspoň čiastočne zistia, aký malo význam posielať k Zemi valcovité ufá. Zároveň dostanú bojovú úlohu, zabezpečiť 2000 adeptov do novovybudovanej kolónie vnútri Rámu, ktorá má simulovať štandardné ľudské spolunažívanie. Čo, ako vieme, málokedy dopadne dobre.

    S každou ďalšou knihou sa Rámska séria dostáva čoraz bližšie k postu mojej obľúbenej sci-fi série (vlastne tam asi už aj je, pretože Andy Weir nepíše série). Už dvojka ma dostala svojou komplexnosťou, premyslenosťou a šťavnatou dávkou tajomstva a napätia, no trojka ju prevalcovala ako...no, ako monštruózny vesmírny valec. Autori bravúrne pracujú s ľudskou psychikou - neponúkajú vám ostrieľaných kozmonautov, ochotných položiť život na oltár poznania, ktoré už aj tak nebudú mať komu odovzdať, ale profesionálne, no stále nešťastne ľudské bytosti, ktoré sa síce dokážu zmieriť s kadečím, ale predsa je pre nich náročné prijať predstavu, že už nikdy neuvidia rodnú planétu, kde balón letí hore a hovno dole. Evolúcia a geneticky zapísaná túžba po zachovaní rodu je však mocná motivácia, takže aj v tomto nevšednom prostredí sa bude riešiť rozširovanie genofondu (a to aj smerom, ktorý sa mohol stať neskoršou inšpiráciou pre Targaryenocov). 

    Rámska záhrada je pomerne rozsiahle dielo,  nemôžete očakávať takmer 500 strán akcie (uznajte, to by bolo únavné), no autori sa venujú takému rôznorodému spektru tém, že ide stále o zaujímavé čítanie. Najviac ma bavil vývoj ľudskej kolónie v Rámovi - človek by povedal, že ľudstvo sa dokáže poučiť z tých sračiek, čo napáchalo na Zemi, no trt makový, vážení. Clarke a Lee šikovne spojili morálny dôsledok druhej šance s nenapraviteľne degenerovaným charakterom niektorých jedincov a výsledkom je prostredie, ktoré má k raju asi tak blízko ako Terchová k Parížu. Zaujala ma aj vízia, keď sa spoločenstvo muselo boriť s epidémiou neznámeho vírusu, a jedným z krokov bolo celoplošné testovanie (áno, Igor, počujeme, tlieskame, choď si zase sadkať). 

    Vždy sa poteším, keď sci-fi upustí od predstavy humanoidných bytostí z iných kútov galaxie, no a Rámska séria je v tomto smere viac než uspokojivým čítaním. Môžete sa tešiť na pterodaktyly, dačo, čo možno pripomína mačku a možno mravca, záleží z ktorého konca na to hľadíte, a môj osobný favorit - telepatická cukrová vata. Akú otvorenú myseľ potrebujete, aby ste vymysleli telepatickú cukrovú vatu (trvám na otvorenej mysli, o psychotropných látkach hodíme reč nabudúce)? 

    Čo sa týka záveru, pri tejto sérii som si už zvykla, že sa síce v každej knihe dačo dozvieme, a ešte viac nedozvieme, takže áno - opäť prišiel koniec a ja som zostala čumieť ako vôl na podvozok plemenného býka. Clarke a Lee každopádne vedeli, ako nasr...ehm, motivovať čitateľa ku kúpe ďalšieho dielu. Príbeh necháva množstvo nezodpovedaných otázok, v podstate má koniec bez konca, ale nakoľko už viem, že táto autorská dvojka si dáva záležať a ku všetkému sa vrátia, nefrflem a pokorne čakám. No dobre, trochu aj frflem, nátura nepustí.

    Rámova záhrada je skrátka fantastickou, prepracovanou sci-fi jazdou, ktorá poteší každého fanúšika tohto žánru. Opisy technologického prostredia môžu byť miestami vyčerpávajúce, no úžasne reprezentujú neobmedzenú fantáziu autorov (a zas toľko ich tam nie je, aby vás to znechutilo). Táto séria pre mňa predstavuje sci-fi vo svojej čistokrvnej podobe, bez romantických či nezmyselne akčných vsuviek (pri všetkej úcte k Total Recall) - pozornosť dokáže zaujať aj tak, prirodzeným plynutím neprirodzeného deja. Neviem sa dočkať ďalšej časti!

    Prajem príjemné čítanie! :)