Pavol Kuspan - Duchamornosť


     Ja o sebe rada vyhlasujem, že som príbehový hulvát. Knihy, ktoré čítam najradšej, totiž obsahujú...chvíľka napätia...príbeh, čo nejak začína, potom sa niečo udeje a potom sa to nejak skončí a ja som buď spokojná, alebo mindžujem. Pololyrické až trištvrtelyrické útvary nie sú veľmi pre mňa, ak si chcem potrápiť hlavu, pustím si správy. Keď mi však moja úžasná knihokamoška Ivka odporúčala prvotinu Duchamornosť (toto je presne ten typ názvu, ktorým sa bežne vyhýbam) od Pavla Kuspana so slovami, že ten humor skrátka  nemôžem obísť ako výpredajové filé, neváhala som. Lebo všetci vieme, že Ivka vie!

    Duchamornosť je poviedková knižka, ktorá vám ducha nezmorí. Pokiaľ máte nejakého na povale. Lebo ten váš interný spirit môže dostať celkom na frak. Už anotácia varuje, že je to jazda, pri ktorej sa treba pevne držať - naozaj pevne, lebo odhodlanie je vám nanič, keď sa občas vynorí autor, aby vám ešte klepol kladivkom po prstoch, nech si nezačnete namýšľať. Ale zas aby som nestrašila - táto kniha je nevhodná len pre úzky profil čitateľov. Duchamornosť nečítajte, ak:

  • vaša DNA obsahuje viac než 20% prudérnych chromozómov a zároveň:
  • máte radi krížovky
  • máte radi detektívky
  • máte radi katolícku cirkev
  • máte radi malé psy
  • máte radi litovských predavačov
  • ste žena a vaša DNA obsahuje viac než 50% prudérnych chromozómov (viem, že tu zase dostáva na prdel rovnoprávnosť, ale prečítate, pochopíte)
    Aby som však nestrašila, že je to niečo, po čom budete potrebovať 15 rozhrešení, amnéziu a novú identitu - Duchamornosť je zbierka nezvyčajne hlbokých poviedok, podávaných ako fragmenty všedných dní nevšedných ľudí, okorenená nádherne nekorektným humorom. Pokojne som sa mohla uraziť pri výroku, že my ženy svoje dokonalé tvár každý večer spláchneme do umývadla, aby sme si ich ráno natreli naspäť, ale mala som priveľa práce s tým, ako som dávala Heimlicha sama sebe, po tom, čo mi od smiechu zabehla bageta. Lebo že vraj keď niekto zomrie na letisku, Cháron dostane Toblerone. Dúfam, že o takých 60 rokov (fandím si, no) zomriem na letisku, aby som toto mohla mať na náhrobku. 
    
    A zase nemyslite si, autor nešetrí ani sám seba. V jednej poviedke predýchava panický záchvat, v ďalšej je zatvorený na psychiatrii a čuduje sa, čo tam robí, keď hady ako on predsa žijú na úplne iných miestach a v inej dokonca sleduje vlastné mŕtve telo plaviace sa oceánom po tom, čo ho nechal skočiť hlavičku na útesy (a zlomiť si mozog. Autorove slová, ale zlomený mozog sa asi stane mojím obľúbeným slovným spojením). Duchamornosť nie je len bohapustou snahou o pobavenie plebsu storitou dávkou sarkazmu (hoci mne by už aj to stačilo), ale sondou do rôznorodých trápení ľudskej duše a ten humor je len sladký bonus navyše (no, sladký...aj voda do ostrekovačov je sladká. Just sayin). Pri čítaní budete mať obočie zaseknuté dakde pri stropnej žiarovke, a väčšinou až posledná veta dodá poviedke také to "aahaaaaaa", že nadobudnete dojem pochopenia. Ktovie, či správny.
    
    Duchamornosť bola pre mňa po dlhej dobe tým najpríjemnejším vystúpením z komfortnej zóny. Bežne čítam jednoduchšie útvary, pri ktorých už na prvú šupu (najneskôr na dvaapoltú) viete, o čo ide. Každopádne sa mi tieto trpké, drsné a miestami takmer šokujúce úryvky zo života dostali pod kožu. Ďakujem za ten skorosamovražedný smiech s prímesou výčitiek svedomia a budem sa tešiť nabudúce.
    
    Prajem príjemné čítanie! :)

Komentáre

Zverejnenie komentára

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Ostrov bohýň - Roganova labutia pieseň. Či?

Obraz
          Hoci tak zrejme nepôsobím, je pre mňa pomerne ťažké sa knižne zamilovať. Nie do knihy ako takej, v tomto smere som tá najväčšia běhna v okolí a už teraz mám zo 10 adeptov na najlepšiu knihu roka. Ale keď príde na knižného hrdinu, mám pomerne vysoké nároky. V prvom rade, nemôže byť príliš dobrý. Chápete, ak je pozitívny ako tehotenský test na trojčatá, je to nudné. My ženy sme v podstate veľmi nenáročné stvorenia. Chceme dobrého muža, ale pozor, nemôže byť príliš dobrý, lebo v tom prípade ho ukameňujeme v kamarátskej zóne. Na druhej strane ma nebavia ani vyslovení badguys, ktorí píšu sarkasticky ešte aj nákupný zoznam a k ženám sa správajú ako k sáčkom na psie exkrementy - majú zmysel len keď ich treba naplniť - samozrejme, iba do chvíle keď sa na scéne objaví ONA a zlý chlapec razom vymäkne ako cencúľ pod výfukom. Aby som sa zamilovala do knižného hrdinu, musí to byť dobrý chlap, ktorý si ale nenechá skákať po hlave, naopak nemá problém urobiť z h...
Čítať ďalej

Stephen King - Holly

Obraz
     Sú autori, od ktorých je aj jedna kniha priveľa, a potom takí, ktorí by mohli napísať každý týždeň ďalšiu a stále by to nestačilo. Pre mňa je tým druhým prípadom miláčik Stephen King  (ak ste sem zablúdili prvýkrát, zrejme ešte nepoznáte mieru mojej posadnutosti týmto majstrom a nechápem, ako ste sa sem vlastne dostali. Čo sa týka ohromných davov mojich pravidelných čitateľov: Ivka, Peťa, Peťo a Veverka, pokojne toto preskočte a choďte až na recenziu, ktorá bude klasicky nadšená ako vždy. Lebo som objektívna ako smerácky predvolebný letáčik). Napriek pokročilému veku je Pišta stále nadmerne plodný (reč je o písaní, samozrejme. O jeho potencii nemám informácie a zas všetko vedieť nemusím), takže každý rok mám malé Vianoce, keď vychádza jeho nová kniha (a na rozdiel od veľkých Vianoc, nemusím rozmýšľať, či sú ponožky naozaj príliš trápnym darčekom a či u detí prejdem argumentom "túto pečiatku zo zemiaku som pre teba vyrobila úplne sama"). Skrátka a dobre, tento ro...
Čítať ďalej

Joe Hill - Divné počasí

Obraz
    Asi nemusím opäť zdôrazňovať, ako veľmi milujem tvorbu Stephena Kinga. Predpokladám, že moji traja čitatelia blogu si práve prekrížili prsty a modlia sa k aztéckym bohom, nech už s tým dám pokoj, lebo s kresťanským to už skúsili a nepomohlo. Nebojte sa, tentokrát to spomínam iba preto, lebo verím, že farba očí, vysoký krvný tlak, súprava strieborných čajových lyžičiek a talent sa dajú zdediť, takže som jednoznačne musela siahnuť po zbierke poviedok Divné počasí od Joea Hilla. Knihu preložila Adéla Bartlová.     Na začiatok chcem prezradiť tým dvom ľuďom, ktorí to ešte nevedia, že Joe Hill je naozaj synom Stephena Kinga, akurát sa nechce priživovať na tatovom guláši, takže vystupuje pod pseudonymom, tvoreným zo skratiek jeho prvého a stredného mena, a slávne priezvisko odložil ako zodraté zimné pneumatiky. Dokonca ani v poďakovaní sa nevytasil s malfoyovským "viete, kto je môj otec?!", hoci mamku a taťku spomína, no len ako mamku a taťku. Krv však nie je hádveó a ...
Čítať ďalej