Sebastian Fitzek - Osemnoc

     Koľkokrát ste niekomu povedali, že ho zabijete? Možno by som sa mohla opýtať aj koľkokrát denne. No a koľkokrát ste to mysleli vážne? Za seba vravím, že sa vraždami vyhrážam tak často ako Geissovci rozvodom, ale inak nie som schopná zniesť zo sveta ani len neoperené vtáčatko z hniezda vypadnuté, nech chúďa nemusí pôjsť od hladu (true story). Sebastian Fitzek však vo svojej knihe Osemnoc naznačuje, že ak niečo prestane byť zakázané, dokáže to odbúrať zábrany rýchlejšie než liter vodky s redbullom. Super preklad má na svedomí Zuzana Kováčiková.

    Je ôsmeho ôsmy, osem hodín osem minút večer a podľa pofidérnej webovej stránky to pre jedného chudáka znamená, že sa dostal na legislatívnu úroveň švába - jeho zabitie nielen že nebude trestné, ale naopak spoločensky schválené a ešte z neho môže kápnout výhra, ktorá príjemcovi zabezpečí doživotne vyložené nohy. Šťastena sa opäť zvysoka vysrala (a predtým užila Gutalax so žinčicou) na Bena, ktorého život stál už predtým za starú belu. No, teraz má hodnotu desiatich melónov, stačí oň prísť. Ben zistí, že lotériu smrti vyhrala okrem neho aj Arezu, a rozhodne sa ju vyhľadať, pretože mať proti bande psychopatov po boku psychologičku nemôže byť od veci. Či?

    Tak jo, posledných niekoľko Sebiho kníh som chválila, bolo len otázkou času, kedy to príde. Pri Osemnoci ako by mal feši na kolenách zoznam vecí, ktoré mi na jeho knihách dokážu vadiť, a postupne si ich odškrtával. V prvom rade, v tomto psychotrileri sú viac psycho postavy, než vývoj deja. Fitzi vsadil na akciu, čo z námetu síce logicky vyplýva (pri zvrátenom love na ľudí nie je veľmi priestor na psychologické rešerše), ale jeho povestné zvraty sa mi zdali plytké ako detský tanierik. Nepopieram, aj Osemnoc sa číta ľahko a rýchlo, ale človek čaká, kedy to už príde, a ono si to zvrtne štýl slovenskej železnice a možno ani nepríde. 

    Pánboh odpusť, z hrdinov mi boli všetci ukradnutí. Dobre, Benova dcéra, pripútaná na vozík, aktuálne pre istotu ešte aj v kóme, vo mne vzbudzovala empatiu, ale ono o niečom svedčí, keď vo vás jediné emócie vyvolá postava vo vegetatívnom stave. Keď už je reč o postavách, je ich tam účelovo priveľa. Nie toľko, aby ste sa v nich stratili, ale dosť na to, aby sa medzi nimi mohol stratiť skutočný záporák. Nič proti, ale takýto postup je priehľadný ako igelitový sáčik. 

    Teraz si dovolím niečo, čo by podaktorí mohli nazvať vsuvkou nasratej feministky, ale je dvadsiate prvé storočie, takže to budem mať u prdele. Vážne sa nedá opísať ženu bez toho, aby sa autor rozplýval nad skutočnosťou, že jej prsia ignorujú gravitáciu ako Šimkovičová autorské práva a že nepotrebuje makeup? Čo ak ma viac zaujíma, či jej funguje pankreas a aký má cholesterol, keď sa už musíme zaoberať jej fyzickými dispozíciami? A nehovorí zo mňa žiarlivosť. Ja tiež nepotrebujem makeup. A tie deti, okolo ktorých som minule prešla, už isto prestali plakať. 

    Aby ste si trochu oddýchli od môjho pindania, musím Sebimu uznať, že celý ten virvar okolo Osemnoci zvládol na výbornú. Mohol si odletieť dakam do anonymnej budúcnosti a tváriť sa, že je medzičasom úplne normálne spraviť z niekoho hlineného holuba na strelnici. No on si to poctivo odmakal, dej zasadil do súčasnosti a Osemnoc mala spočiatku charakter nezmyselného hoaxu, na ktorý sa ale postupne namotáva čoraz viac ľudí, až prepukne nefalšované davové šialenstvo. Bravúrne vykreslil prechod od nedôverčivo zdvihnutých obočí po obočie schované pod maskou z vreca na odpad, aby vás sused nespoznal, ako s dlažobnou kockou utekáte po ulici rozmlátiť niekomu hlavu len preto, že je to vraj výnosné. 

    Záver ma definítivne nasral, ale nemôžem vám povedať prečo, lebo som počula že tí, čo spoilerujú, majú v Osemnoci osemnásobne väčšiu šancu stať sa terčom. Diplomaticky šalamúnsky dankovsky len toľko, že podobné rozuzlenie ma už nasralo v inej jeho knihe, pretože to považujem za jeden z najjednoduchších spôsobov, ako ukončiť psychotriler, pod ktorý schováte fakt všetko, čo eventuálne nesedelo. Kvitujem, že sa snažil väčšinu okolností vysvetliť a ukončiť, holt ale keď robíte pukance tak, že nasypete kukuricu do krbu, musíte sa zmieriť s tým, že nenájdete každé zrnko. 

    Zhrnuté a podčiarknuté, táto Snehulienka (biela ako sneh, červená ako krv, chápeme?) sa pre mňa nestane najkrajšou v celej zemi, ale ako vždy vravím, ak milujete Fitzeka, tak nemáte dôvod s tým teraz prestať. Dostanete nadupanú akciu, nervydrásajúce napätie, prekvapčo na konci každej kapitoly a záver, ktorý sa tvári, že nič nie je tak ako sa zdalo (aj keď podľa mňa to nebolo nič, na čo by museli nasadiť Muldera a Scullyovú). A samozrejme, že si prečítam aj ďalšiu Sebiho knihu, lebo to s ním mám už raz tak. Ako oddychovka vždy funguje.

    Prajem príjemné čítanie! :)