Sebastian Fitzek - Program Jošua

     Nemusíme diskutovať o tom, že prevencia zločinu je dôležitá vec. Stačí, že o tom nediskutujú v parlamente a skôr uvažujú, aký ďalší delikt by sa dal opatriť prívlastkom "priestupok", aby ho v prípade potreby bolo ľahšie zamiesť pod koberec (nezávidím gazdinke, čo raz bude chcieť pod tým kobercom povysávať). O čo krajší by mohol byť svet, v ktorom by bol páchateľ stopnutý ešte skôr, než mu v tej chorej lebeni nabehnú detaily zločinného skutku? Sebastian Fitzek rieši podobnú otázku v knihe Program Jošua, ktorú fajne preložila Zuzana Kováčiková.

    Max sa snaží zopakovať svoj spisovateľský úspech, zatiaľ neúspešne. Nasrať, aspoň že žije celkom usporiadaným životom s manželkou a dcérkou, ktorú síce má len v pestúnskej starostlivosti, ale nemiluje ju menej než keby vyrástla z jeho spermie. Predstavu rodinnej idylky deformuje jeho brat Cosmo, ktorý si v psychiatrickej liečebni opakuje, že pedofília je zlá. Maxov život naberie nevítané obrátky, keď sa k nemu donesie informácia, že sa chystá spáchať ohavný zločin. To, čo spočiatku považoval za chorý výplod umierajúceho mozgu, vyústi do boja o život - nielen jeho vlastný.

    Priznajme si fakty. Fitzi je autor, ktorý zoberie nejakú blbosť, aby z nej urobil ešte stokrát väčšiu blbosť, ale práve to nás na ňom tak baví. Jeho rukopis je čitateľnejší než šlabikár. Opäť máme rozprávača, ktorý je vcelku spokojný so svojou existenciou, až kým mu ju neznámy externý element neprevalcuje s vervou cestného valca na jadrový pohon. A keby ho náhodou po čase prestalo baviť bojovať o svoj život, treba ešte šibrinkovať žiletkou pri tepne niekomu jemu drahému (alebo diviakom. Žiletku si obstará každý debil, ale skúste zohnať diviaka!) Do toho ešte primiešajme asi tak kvadrilión vedľajších postáv, ktoré sa objavia, aby mohli šokujúco ukončiť kapitolu, a hlavne aby pomohli odviesť pozornosť od skutočnej pointy. Minimálne jedna z nich musí byť zaujímavá žena, Sebi nechce príbeh bez zaujímavej ženy (alebo nezaujímavej, aby jej mohol skritizovať nakreslené obočie. Ach, ty malý mizogýn). A samozrejme pršteky, ktoré nenápadne ukazujú práve na nášho rozprávača a on ich bude naštvane odstrkovať až do explozívneho finále.

    Asi to z predchádzajúceho textu nie je veľmi zrozumiteľné, ale napriek všetkému som si Jošuu dosť užila. Už sa učím nechcieť od Sebiho kníh priveľa - je to psychotriler, nie rodinná dráma reflektujúca spoločenskú situáciu - a ako nenáročné, ľahko čitateľné oddychovečky fungujú výborne. V tejto sa mi navyše dostalo naozaj nečakaného rozuzlenia, ktoré dávalo zmysel, takže odpúšťam aj diviaka, prerastený komparz a zopár vysvetlení vycucaných zo susedovho prsta. Programu Jošua, ktorý koniec koncov pomenúva celú knihu, by som dopriala viac priestoru než len štatút toho, čo to celé spískal, ale Fitzek celkom rozumne vysvetľuje princíp jeho fungovania a aj to, prečo pri najlepšej vôli fungovať nemôže.

    K postavám som si vytvorila také emociálne puto ako k plastovej lyžičke, až na jednu výnimku, za ktorú som si začala šiť Fitziho woodoo bábku, ktorej to potom pekne krásne vytmavím. Ale v epilógu som zistila, že nie som jediná a aj to, že to bol úmysel a dokonca aj to, prečo to bol úmysel. No dobre, ty ničomník, tentokrát vyviazneš. Hoci sa významná časť príbehu točí okolo násilia na deťoch a to je vec, ktorú od istej doby fakt nedávam, v Jošuovi je všetko tak prehnané a predimenzované, že sa nemusíte obávať zlomeného srdca a preplakaných nocí. Opäť podotýkam že toto nie je výčitka, kto číta Fitzeka, vie, do čoho ide.

    Program Jošua je ďalšia akčná jazda TGV vlakom s pokazeným brzdným systémom, ktorá stačí raz, ale aj ten jedenkrát si ju užijete. Fitzek sa nezdržiava dôkladným budovaním vzťahov s postavami, opismi prostredia či psychologickým vývojom, on si ide výbuchy, skazu a šoky. Ale veď preto po ňom vždy siahneme zas a znova, nie?

    Prajem príjemné čítanie! :)