Leo Vardiashvili - Na okraji temného lesa

    Koľko rozprávok sa začína "Na okraji temného lesa..."? Ušetrím vás počítania - veľa. Predsa aj taká rozprávka potrebuje nejaké zaujímavé intro, dramatické umiestnenie, no a začať príbeh slovami "Kde bolo, tam bolo, uprostred úplne obyčajnej obce stál úplne obyčajný bytový dom..." asi nevzbudí očakávaný záujem. Kniha Na okraji temného lesa od Lea Vardiashviliho však nie je žiadnou rozprávkou. Sledovať tento chodník z omrviniek je náročné, a na jeho konci ani nečaká chata z domácich perníkov. Vynikajúci preklad má na svedomí Veronika Maťušová.

    Saba a Sandro boli ešte usmrkanci, keď museli utiecť z rodného Tbilisi do Londýna s otcom Iraklim. Mama Eka nebola na rozdiel od Fica žiadna popieračka vojny a tiež by nečakala, kedy jej na hlavu spadne bomba, no na cestu pre ňu už nezostali peniaze. Po rokoch života v exile Irakli už viac nevládze bojovať s výčitkami a vracia sa späť do Gruzínska, kde sa po ňom zľahne zem. Sandro sa preto vydáva na záchrannú misiu, no onedlho sa aj on odmlčí. Saba sa ako posledný z rodiny vydáva po ich stopách, sledujúc tajomné indície, ktoré mu nechal brat. Aké hrôzy číhajú na okraji temného lesa?

    O tejto knihe by som chcela toľko toho povedať, no nenachádzam slová, ktoré by ju dostatočne vystihli. Je to jedno z tých diel, ktoré dočítate, a potom ešte minimálne 10 minút čumíte do prázdna ako syseľ na paraorech a rozmýšľate, čo sa to práve stalo. Je ťažko uveriteľné, že tento výnimočný príbeh je autorov prvotinou. Dokáže úžasne pracovať s protikladmi a vyskladať ich vedľa seba tak, že spolu dokonalo ladia. Príbeh vyrozprávaný Sabom je drsný, krutý a reálny, no pretkaný jemnučkým záchvevom magického realizmu, nenásilným a ťažko uchopiteľným, keď sa Saba v duchu rozpráva so svojimi blízkymi, o ktorých prišiel. Opisuje nejednu tragédiu a mnohé stránky vám vyprodukujú riadne uhnetenú knedľu v krku, no neraz som aj vybuchla do smiechu - či už nad pôvabne absurdným opisom situácie, alebo nad genialitou dialógu. 

    Mimochodom, ak pohoršene zdvíhate obočie pri nadávkach v knihách, do tejto sa radšej nepúšťajte, mohlo by vám uletieť do stratosféry. Veronika Maťušová odviedla naozaj obdivuhodnú prácu a zachovala ako poetický Sabov rozprávačský štýl, tak aj drsné výrazy, ktorými nešetrí, keď ide do tuhého. A občas aj keď nejde. Fakt, v tejto knihe bolo viac pojebaných materí než v thajskom bordeli, ale keď sa na vás pozerá lačný tiger, ktorý zdrhol z vytopenej ZOO, asi si nepoviete "och, do pelíškov, táto situácia sa nevyvíja priaznivo". Ľudia vo vypätých situáciách skrátka kľajú a tento príbeh nie je o pití čaju o piatej.

    Koľko druhov ľudského utrpenia sa zmestí do 300 strán? Na okraji temného lesa som sledovala matku, ktorá sa nevie zmieriť s tým, že jej deti odišli, a správa sa, ako by to tak nebolo. Alebo s matkou, ktorá nemá dosť síl živiť v sebe nádej a radšej sa oddáva upokojujúcej bolesti trúchlenia. Alebo s otcom, ktorý našiel, čo stratil, predtým než stratil všetko. Napriek tomu, že autor volí pútavý a ľahko čitateľný jazyk, rozhodne sa nejedná o oddychové čítanie. Skôr o čítanie, od ktorého si musíte občas oddýchnuť, aby vás nepomlelo do mekáču. 

    Neprezradím vám, ako to nakoniec dopadne, až taká zákerná nie som, len si dovolím poznamenať, že autor dokázal nájsť tú krehkú rovnováhou medzi osobnou tragédiou a opatrnou nádejou. Áno, som z tejto knihy smutná, ale rada sa k nej niekedy vrátim. Skrýva výnimočný príbeh, ktorý používa šablónu klasickej rozprávky, aby na nej vystaval nebezpečnú cestu za odpoveďami, ktoré nikto nechce poznať. Túto knihu veľmi odporúčam, hlavne v dnešných pohnutých časoch. Vojna nie je sranda, fakt nie.

    Prajem príjemné čítanie! :)