Stephen King - O psaní: Memoáry o řemesle

     Napriek tomu, že zo žánrového koláča môjho miláčika Stephena Kinga som si už stihla ukusnúť riadny dlabanec, jedna oblasť jeho tvorby vo mne stále vzbudzovala rešpekt - tá nebeletristická. Niežeby som neverila v jeho schopnosti aj pri písaní textov, z ktorých nekvapká červená ani v nich nikoho neposadlo štrnásť rôznych druhov zlých démonov. Ja som skôr neverila sebe, nechcela som naštrbiť náš jednosmerne dokonalý vzťah tým, že nedokážem dostatočne oceniť faktografické dielo. Zbytočné obavy - Števovu knihu O psaní som si užila rovnako ako ktorýkoľvek jeho román. Ak nie aj viac. O vynikajúci preklad sa postaral David Petrů.

    Táto kniha nie je vhodná pre ľudí, ktorí neznášajú knihy. Fakt. Ktokoľvek iný ju dokáže oceniť. Nemusíte mať radi horory, duchov, strašidlá, nemusíte mať radi dokonca ani len Stephena Kinga (vaša škoda, ale dobre), a čo je najfascinujúcejšie, ani nemusíte mať ambíciu napísať vlastnú knihu - toto dielo vám aj tak stále bude mať čo ponúknuť. Hej, primárne obsahuje rady začínajúcim spisovateľom, ale nebol by to Števo, keby ešte aj zo spisovateľskej príručky neurobil luxusnú vyhliadkovú jazdu so šampanským a osobným tanečníkom flamenca. V úvode vás stručne prevedie svojím životom - a pozor, pripravte sa na to, že majster rozprávač mu nehovoria iba preto, že meno kráľ už mal predtým. Jeho detstvo ma dojalo k slzám - nie preto, že by ho opísal ako srdcervúco náročné, hoci svojho otca prakticky nepoznal a mama sa takmer zodrala, aby svojej rodinke zabezpečila slušný život - ale preto, že ho dokázal opísať so šarmom a neodolateľným humorom - a ja som sa pristihla pri nekontrolovateľnom záchvate smiechu. Na dvojročnom chlapčekovi, čo si pustí na nohu betónovú tvárnicu, nie je pochopiteľne nič smiešne, ale počkajte, ako vám túto spomienku z raného detstva predostrie tuto Števo!

    Je neskutočne sympatické, ako sa nesnaží svoje skúsenosti strkať do najlepšieho svetla, aby sa povýšil na osvietenú nadbytosť, ktorá zostúpila z hodvábneho obláčika čerstvo utkaného panenskými molími larvami, s úmyslom oblažiť nehodných svojou kúzelnou mocou. Na rovinu sa s čitateľom podelí o klinec, na ktorý si pripichoval zamietavé odpovede z periodík, do ktorých posielal poviedky, a neskôr bol nútený ho vymeniť za skobu, lebo klinec pod tou váhou vyletel zo steny. Na rovinu sa prizná, že istý čas bol alkoholikom a feťákom a Cuja si prvýkrát prečítal, až keď vytriezvel. Ak som si myslela, že radšej ho už mať ani nemôžem, tak som rozhodne nebola pripravená na O psaní. Pretože aj keď neskôr samozrejme prišiel úspech (toto môžete považovať za spoiler, iba ak ste doteraz žili na vlastnom ostrove v Indonézii a vaším jediným spoločníkom bola volejbalka), King ho stále neberie ako samozrejmosť. Ani sekundu vo svojom prejave nepremrhá na chvastanie. Radšej sa snaží vysvetliť, na čo sa sústredil on a prečo to môže zabrať aj vám.

    Samotné rady ašpirantom spisovateľského chlebíčka sú servírované podobným jazykom ako životopis - láskavo, priateľsky, s veľkou dávkou dobrosrdečného humoru. Text nemá učebnicový náboj, dokonca neznie ani len ako príručka, skôr je to taký nenútený pokec pri pive (pre Števa nealko) s podtextom "takto sa to podarilo mne a ty to môžeš skúsiť tiež, alebo aj úplne inak". Osobne síce zatiaľ neplánujem napísať knihu, no napriek tomu mi Kingove postupy a rady dávajú zmysel. Pochopila som, prečo sa mi jeho knihy čítajú tak skvelo, koľko je za nimi práce, uvažovania, hrania so slovami a dopilovávania detailov (a teraz si všímam viac hovadín v iných knihách. Vďaka, Števo!). Nerada sa uchyľujem k tvrdeniu, že je niečo "must have" alebo "must read", lebo je blbosť niekomu tvrdiť že niečo musí mať - ale ak vidíte vo svojej budúcnosti knihu s vlastným menom na obálke, O psaní je pre vás svätý grál! 

    No, už som hovorila, ako ma príhodami z detstva King dohnal k slzám smiechu, ale potom sa rozhodol podeliť s čitateľmi aj o nehodu, ktorá ho takmer stála život, a ja som zase hľadala šnuptichle, ale do smiechu mi teda už nebolo. Nečakala som, že to tak zasiahne - vedela som, že ho sundala dodávka, aj že mal na kahánku, navyše sa ani nesnaží čitateľa dojať ublíženou sebaľútosťou či opakovane zdôrazňovať, že sa pozeral smrti do tváre tak zblízka, až videl, kde si zle utrela pleťovú masku. Rozprávanie je stále vecné, úprimné a ľahko humorné, napriek tomu z neho cítiť, že mu vtedy nebolo všetko jedno a stále to nie je príhoda k táboráku. Ale vlastne aj tu ma dokázal rozosmiať - keď spomínal, ako ho babička, s ktorou sa spoločne trápili na rehabilitáciách, upozornila, že mu z nemocničnej košele kuká holá riť. 

    O psaní nie je len rigidná príručka o tom, ako písať dobré knihy, sú to memoáre jedného z najúžasnejších spisovateľských mozgov súčasnosti, ponúka pozadie vzniku niektorých jeho kníh (napríklad moja obľúbená Mizéria sa pôvodne mala skončiť ešte o dosť temnejšie) a v neposlednom rade logické a zainteresované rady každému, kto sa chce so svetom podeliť o svoj príbeh. A pre mňa to bola úžasná, emotívna skúsenosť, možnosť opäť sa o kúsok priblížiť k obľúbencovi, spoznať ho z ľudskejšej stránky a ešte viac si ho zamilovať. Lebo iba pre Stephena Kinga budem navždy "láskavý čitateľ".

    Prajem príjemné čítanie! :)