Gillian McAllister - Ďalšia nezvestná

     Hovorí sa, že keď je niekto nezvestný, pre jeho blízkych je to horšie, ako keby bolo po ňom, pretože živiť v sebe nádej je vyčerpávajúcejšie než trúchliť. Našťastie to neviem posúdiť z vlastnej skúsenosti a dúfam, že takúto dilemu nikdy ani riešiť nebudem, mne stačí môj nudný život a dilema či smažiť rezne alebo objednať pizzu, ďakujem pekne. Nezvestnou osobou však nakŕmila svoju novú knihu Gillian McAllister. Trilerček, tentokrát bez nadprirodzených prvkov, nesie názov Ďalšia nezvestná a o preklad sa postarala Alexandra Ladzianska.

    Juliina dcéra pred rokom niečo prehnala (niečo horšie ako psa cez pole alebo liter domácej tráviacou sústavou) a Julia ako policajtka sa to pokúsila ututlať. Vyzerá to, že úspešne, nakoľko sú aj po roku obe stále na slobode (nie, príbeh sa neodohráva na Slovensku, podobnosť s naším právnym systémom je čisto náhodná) a tak sa Julia s vervou púšťa do hľadania nezvestnej Olivie. Jej snahu preruší neznámy vydierač, ktorý ju konfrontuje s jej nie práve bezúhonnou minulosťou a donúti ju, aby obvinil z Oliviinej vraždy konkrétneho človeka. Julia musí voliť medzi svojím svedomím, snahou o ochranu dcéry a životom nevinného človeka. Ale je naozaj taký nevinný? Čo sa stalo s Oliviou?

    Keď čítate triler týždeň, buď ste dyslektik, alebo má ten triler cez tisíc strán, alebo ste zamestnaná matka s desiatimi záľubami, sexuchtivým manželom a vlastným kanálom na Youtube, kde prednášate o pohlavnom živote modlivky zelenej. Alebo tomu trileru dačo chýba. Dovolím si tvrdiť, že v tomto prípade sa bavíme o tej poslednej možnosti - aspoň čo sa týka môjho maximálne subjektívneho pohľadu. Prvým kameňom úrazu bol pre mňa zvláštny štýl. Dej sledujeme z niekoľkých pohľadov, pričom Juliu šmírujeme v tretej osobe a ďalším potom vidíme priamo do gebule a počúvame ich v ich-forme. Navyše aj tie ich-formy sa prihovárajú niekomu ďalšiemu, čo z toho robí takú polovičnú du-formu. Ja som čitateľ, ktorý považuje už recept bez obrázkov za experimentálny štýl, takže toto mi tak úplne nešlo. Navyše som sa strácala v dialógoch - repliky mi miestami nedávali zmysel, ako by sa každý z účastníkov rozhovoru rozprával s niekým vo svojej hlave. Netuším, či to takto zvláštne napísala Gillian, alebo sa dačo stratila v preklade, a ani si to netrúfam súdiť, ale rozhodne sa to podpísalo na mojom pocite čitateľského pohodlia.

    Julia ako hlavná hrdinka mala byť ostrieľanou vyšetrovateľkou, ktorá sa nezľakne žiadnej výzvy, aspoň podľa svojich vlastných predstáv. Na mňa však pôsobila dosť nekompetentne. Aj keď odhliadnem od faktu, že je ťažké sa sústrediť na prácu, keď vám niekto spôsobuje fraktúru lebky hriechmi vašej minulosti, Julia sa buď motala v kruhu, alebo prešľapovala na mieste, skrátka skôr taký nácvik na školský venček než seriózne pátranie. 

    Samotná zápletka by bola zaujímavá a hádam by som aj zatlieskala, keby sa autorka nesnažila prekvapiť aj na úkor logiky. Prekážalo mi mixovanie časových úsekov bez varovania, otázky, na ktoré som nedostala odpoveď, snaha o zmätenie nepriateľa...vlastne čitateľa, tvrdohlavé vedenie deja predurčeným smerom. Povedala by som, že Gillian lepšie svedčí, keď si v príbehu pomôže nejakou tou nadprirodzenou barličkou, ako v knihe V nesprávnom čase, na nesprávnom mieste. V Ďalšej nezvestnej som mala sakra problém sa začítať, a hoci som v poslednej tretine knihy konečne dosiahla ten správny trilerový čitateľský pocit, už to nestačilo dohnať dvesto strán trápenia.

    No dobre, dosť bolo pindania, táto kniha skrátka nebola napísaná pre mňa. Žiada si čitateľa, ktorý sa nechá vtiahnuť do deja a nebude sa zbytočne pýtať, koľko je hodín a čo bude na večeru, nevyruší ho skákanie v čase a medzi postavami, nebude sa v deji nadmieru pitvať a len si ho užije. V takom prípade môžete dostať originálny príbeh, ktorý vás zrejme neposadí na prdel, ale prinesie pocit príjemného napätia. 

    Prajem príjemné čítanie! :)