Coco Mellors: Kleopatra a Frankenstein

 

    Občas sa objaví kniha, ktorú číta každý, ale pritom na ňu existujú iba dva názory: že ju treba vysvätiť, zarámovať a hýčkať a opatrovať, alebo že ju treba posekať do kompostu a ten potom zahodiť. Jednou z takých kníh sa stala práve Kleopatra a Frankenstein (čítala som českú verziu, takže budem Kleopatru písať s k-čkom a komu to derie oči, nech si ich natrie Indulonou), prvotina od Coco Mellors. Strategicky som si počkala, keď na mňa prestane vyskakovať aj spomedzi zaváraním archívneho ročníka, a potom prišiel jej čas. A takto do, vážení, dopadlo.

    Písal sa Silvester roku pána pár dozadu a mladá umelkyňa Cleo naďabila cestou po cigarety, ktoré si nemala za čo kúpiť, na sympatického chlapíka Franka, síce staršieho roku výroby, ale očividne dobre garážovaného a servisovaného. Ako na nový rok, tak po celý rok, povedali si, a po polroku to rovno spečatili sobášom. Aby sa vám toto rozhodnutie nezdalo zbrklé, tak Cleo sa končili víza a pomaly sa chystala zamávať NjúJorku na rozlúčenou. Ale inak sa brali z lásky. Zo začiatku. A vlastne aj potom. Akurát sa im do nej primotal život a to už končí každá sranda.

    Na celej tejto knihe sa mi najviac páčili postavy. Páčili ako páčili, chcela som si ich pekne postaviť do radu a jedného po druhom prefackať, nech sa už kur...nik spamätajú, ale práve to ich robilo ľudskými. Autorka sa nepokúšala napísať krásnych, mladých a bohatých, namiesto toho nám vo svojom príbehu ponúka traumatizovaných, nespokojných a sfetovaných. Alebo ožratých, Frank je predsa len stará škola. Vzťahy medzi nimi dychtivo balansujú na tenučkej hranici medzi láskou a nenávisťou a čitateľ si stále nie je istý, ktorým smerom sa to nakoniec zosype.

    Veľkú časť textu tvoria dialógy, vďaka čomu sa mi kniha čítala ľahučko, a navyše sa tie dialógy niesli v takom duchu, že by som ich nedbala počúvať aj ako rozhlasovú hru. Okej, keď po sebe Frank a Cleo tri strany štekali, už to bolo trochu veľa a dúfala som, že si to buď rozdajú alebo sa zbodajú (nakoniec neurobili ani jedno), ale všeobecne ma večné slovné prestrelky bavili.

    V knihe celý čas číha temnota a stále som čakala, kedy skončí predohra a začne sa tragédia. Temnota v tomto prípade ale očividne trpí akútnym prípadom introverstva, lebo to zostalo pri číhaní. A pritom Coco načrtla toľko tém, s ktorými sa dalo pracovať! Osamelosť, finančná tieseň, kríza identity, alkoholizmus, túžba po zmene, depresia, promiskuita, závislosť...vidíte to? S týmto pod obálkou mala byť Kleopatra a Frankenstein knihou, ktorá ma pomelie do fašírok a potom ich dá požuť grizlymu. K ničomu takému však nedošlo a akokoľvek ostro niektoré situácie pôsobili, nakoniec autorka všetko obrúsila, že to zostalo hladké ako detská prdelka. Škoda. Detské prdelky sú rozkošné, ale niektoré príbehy je škoda baliť do pampersiek. 

    Kleopatra a Frankenstein sa mi čítala pohodovo a ľahko, ale očakávala som silný príbeh a nakoniec som dostala len ľahko pochmúrnu oddychovku. Nemám rada, keď si autori do kníh vyberajú zložité témy, aby ich potom mohli zjednodušiť a rozpliesť gordický uzol na dentálnu niť. Ak máte radi pochmúrne, zložité, prepracované a srdcervúce príbehy...tak si radšej vyberte inú knihu. Ale ak si chcete len oddýchnuť pri niečom ako Beverly Hills s jedným starším účastníkom, toto by mohlo fungovať.

    Prajem príjemné čítanie! :)