Tananarive Due: Výchovný ústav

 

O čom to je

    Robbie Stephens má smolu. Po prvé, narodil sa ako černoch v rasistickej Amerike, kde sa ľudia ťažko stotožňujú s myšlienkou, že používať inú ľudskú bytosť ako ťažného vola je nezákonné a špicaté kapucne neznamenajú karneval, ale veľký prúser. Navyše sa Robbie zastane svojej sestry, na ktorú si dovoľuje biely floutek, a to mu vyslúži pol roka v Gracetownskej chlapčenskej škole, čo je vznešený názov pre inštitúciu, ktorá by mohla fungovať ako mladší súrodenec Guantanama. Aby toho nebolo málo, Robbieho si nevezme na mušku len riaditeľ Haddock, ale aj duše chlapcov, ktorí tento "výchovný proces" neprežili. Gloria zatiaľ skúša možné aj nemožné, aby sa Robbie dostal z polepšovne skôr, než sa z neho tiež stane nepokojný prízrak.

Ako využiť potenciál tyranskej školy

    Tananarive Due (vždy si musím jej meno frflať pod nos, aby som trafila správny počet -na-) si nevzala na paškál mnohokrát omieľaný, životom skúšaný motív polepšovne, v ktorej nie je všetko s kostolným poriadkom ani s deklaráciou ľudských práv, len tak, lebo bola lenivá vymýšľať niečo nové. Jeden z jej predkov sa stal obeťou veľmi podobnej inštitúcie, a čo začalo ako rešerš smutnej rodinnej histórie, to nakoniec skončilo ako solídny horor. Ak už máte zopár kníh z takéhoto prostredia prečítaných, pravdepodobne sa nebude v Gracetowne diať nič, čo by ste už tak nejak neočakávali, asi ako keď nájdete vzadu v chladničke nádobu, ktorú hľadáte dva týždne, a je vám jasné, že ten segedín už jesť nebudete. Haddock nie je len starý rasista s pomýlenými výchovnými metódami, on je hovado, pre ktoré je aj zvieracia kazajka príliš slávnostný úbor. Samozrejme sa ale nájdu riťolezi, ktorí na jeho počínaní nevidia nič prehnané, a potom takí, ktorí niečo prehnané aj vidia, ale majú príliš navalené gate, aby otvorili hubu. Robbie sa stretne so spolužiakmi, ktorých už prostredie stihlo kompletne dojebabrať, aj s takými, ktorí sa nevzdávajú, a aj s takými, ktorí dokážu prejsť cez stenu a nepotrebujú na to demolačné náčinie. A napriek tomu, že napísať úchylnú polepšovňu inak, než ostatní, je už zrejme nemožné, Due dokázala s Gracetownu urobiť miesto, ktoré si nepomýlite.

Nič nie je čiernobiele

    Rasová segregácia tvorí jeden zo základných pilierov príbehu, a ako všetci vieme, belochov nikto nenaháňal po bavlníkovej plantáži s bičom v ruke, ale napriek tomu autorka nepíše svoje postavy čiernobielo a nepodieľa sa na segregácii tým, že všetci zlí budú snehulienky a všetci dobrí eben. Robbiemu sa môže spočiatku uľaviť, že správca školy má rovnakú pleť, ako on sám, ale čo z toho, keď mu z riaditeľovho zadku ledva trčia päty? A Gloria sa síce obracia s prosbou o pomoc primárne k vlastným súkmeňovcom, ale to neznamená, že sa jej zvyšok sveta otočí bielym chrbtom. Takéto triezve ponímanie postáv dokáže vdýchnuť závan uveriteľnosti aj príbehu o nepokojných duchoch, a kniha veľmi obstojne balansuje na pomedzí hororu a spoločenskej literatúry.

Menej je viac

    Tananarive (na-na...dobre, stačí) Due vykreslila mesto Gracetown skrz jeho obyvateľov a vďaka tomu pôsobí plasticky, aj keď sa nepristavovala pri každej križovatke a neopisovala každý strom. V postavách sa nestratíte, sú dostatočne výrazné, aby dokázali čitateľovi utkvieť v pamäti. Problém vidím skôr v tom, že niektorí z nich do deja vstúpili, zamiešali karty, a potom zrazu zmizli ako eso v podvodníkovom rukáve. Jasné, že každého životná púť sa do knihy nezmestí - nie, pokiaľ má zostať svižným hororom a nie ponurou ságou o desiatich častiach - ale prekáža mi, keď si dá autor prácu s postavou, opíše jej rodinné zázemie, vnímame jej myšlienky, dobreže nevieme aj to, aký strih spodnej bielizne uprednostňuje, a potom zrazu odletí ako puklica zo žiguláka, sbohem a šáteček. 

Pomaly ďalej zájdeš, ak ťa cestou nezastrelia

    Výchovný ústav nie je knihou, kde sa všetko stane naraz a potom je koniec a nikto neprežil aby sa mohol čudovať. Due buduje ponurú atmošku poctivo a postupne, nechá Robbieho, nech si naivne myslí, že toho polroka so zaťatými zubami dá, aby musel o 30 strán ďalej zatínať zuby od bolesti. Násilia sa v deji spácha viac než dosť, ale autorka ho opisuje skôr ako hrôzostrašnú okolnosť, než žeby vás nútila čumieť na explicitné mučenie. Zvraty som prekukla pomerne skoro, ale to pripisujem tomu, že vďaka Kingovi som už čítala o všelijakých magoroch, takže nejaký Haddock bol na mňa krátky. Hoci teda musím autorke kvitovať, že ho vytvorila skvelo, ako nechutnú zmes pomätenosti, príležitosti a autority. Dej sa pomaly posúva cez temné scény až do napínavého finále, ktoré vám nedovolí pustiť knihu z rúk. Záver mi tak celkom nevoňal, ale niežeby to bolo hovno, skôr vanilka pre niekoho, kto je skôr tím morský vánok. 

Takže takto...

    ...Tananarive Due nám servíruje prepracovaný, temný a ponurý príbeh, v ktorom prekvapivo dobre spolupracuje sociálna linka o rasizme, segregácii a nespravodlivom justičnom systéme s klasickým duchárskym motívom. Osobne by som prijala lepšie využitie niektorých postáv a obdobia, keď vyčíňal Ku Klux Klan (niežeby som niekomu priala hojdačku na konári, ale na to, ako o nich všetci vraveli, veľa vody nenamútili), ale to neznamená, že som si knihu nedokázala užiť. A kvôli chudákovi Plukovníkovi chcem teraz bladhaunda! (poznámka pod čiarou - a to to ani nebol dobrácky ňuňák, ale úbožiak v zlých rukách).

    Prajem príjemné čítanie! :)

Originálny názov: The Reformatory

Preklad: Lukáš Tomášek

Vydavateľstvo: Beta

Rok vydania: 2025

Počet strán: 512