Percival Everett - James


 O čom to je

    Mnohí z nás (nevravím, že všetci, nejdeme tu diskriminovať jedincov, čo používajú hodiny literatúry ako zámienku na šlofíka) poznajú príbehy Toma Sawyera a Huckleberryho Finna. A pamätáte si aj Jamesa? Teda Jima, toho týpka, čo sa tváril, že vie hovno o svete, lebo pre otroka je bezpečnejšie nevyčnievať vyššie než krtinec. James znáša svoj trpký údel až do dňa, keď sa dozvie, že jeho rodinu hodlajú predať, a rozhodne sa dostať na sever, kde by mala byť sloboda. Ale viete ako. Ľudia by mali byť seberovní, chlieb by mal byť lacný a krém proti celilutíde by mal fungovať. Jim sa presvedčí, že ľudská zloba a chamtivosť má mnoho podôb, rovnako ako otroctvo. 

Rovnako, ale inak

    Fakt obdivujem autora, že si vzal klasické dielo americkej literatúry a rozhodol sa ho prepísať tak, aby dostala viac priestoru aj osoba, ktorá mala pôvodne obývať len komôrku za stajňou, aj to iba ak ju netreba na postroje, a pritom sa zachoval pôvodný kolorit príbehu. Priznávam, že Dobrodružstvá Huckleberryho Finna som nečítala, takže si netrúfam odhadovať, do akej miery si Everett išiel svoje, no z dobovej reflexie pre mladších čitateľov dokázal vykresať krutú a nemilosrdnú kritiku otroctva. Hodnoverne opisuje spôsob komunikácie otrokov so svojimi pánmi aj medzi sebou navzájom - ak nechceš budiť neželaný záujem, radšej sa tvár, že slovo "švábka" má najbližšie k odbornému výrazu, ako si sa kedy dostal. Jim je inteligentný, odvážny a schopný, ale toto všetko musí skrývať pod maskou negramotného dvojnohého zvieraťa, za ktoré ho všetci majú. Huckleberry je tentokrát vedľajším charakterom, stráca sa a zase objavuje a striedavo Jima do sračiek dostáva aj ho z nich ťahá. Taký malý pokazený hovnocuc, že? Jediné, čo mi trochu prekážalo, je, že nedôjde k nejakému uzavretiu vzťahu medzi Huckom a Jimom. 

Som proti otroctvu, ale...

    Everett zobrazuje problematiku otroctva v širšom kontexte. Samozrejme, že ho odsudzuje na celej čiare, zároveň však ukazuje, že prekvapivo existovali aj ľudia, ktorým toto usporiadanie vyhovovalo, a to aj takí, čo neboli na bezpečnej strane biča. Niektorá palica sa zlomí, keď ju pridlho ohýbaš, iná sa prispôsobí a ďalšia sa ti vyšmykne a švihne ti po papuli. Otrokári sú v pozícii negatívnych postáv, ale aj tu pozorujeme viacero odtieňov čiernej - ich pomýlený postoj k vlastníctvu iného človeka prechádza od krutosti cez blahosklonnosť až k akejsi pokryteckej láskavosti. A potom tu máme ľudí, čo vyhlasujú, že síce sú proti otroctvu (ale vyhlasujú to, len keď ich nemá kto počuť), no neštítia sa zneužívať nešťastné postavenie otroka vo svoj prospech (a vyhrážať sa povrazom prehodeným cez platan, keď sa napriek všetkým očakávaniam otrok prestane správať ako otrok). 

Stará dobrá Mississippi

   Umiestnenie príbehu sa stále vracia k rieke Mississippi - mimochodom, prečo je v jej názve M ako jediné písmeno diskriminačne zastúpené iba raz? Toto by sa malo podchytiť. Jamesovo rozprávanie sa na rieku podobá. Raz plynie pokojne, inokedy sa bezhlavo rúti a potom zase Jim uviazne v bahne a nevidí žiadne východisko. Text obsahuje veľa priamej reči, číta sa pohodovo, a to napriek náročnej téme. Everett vám nepotrebuje rozobrať na drobné trajektóriu a gravitačné zrýchlenie švihnutia bičom, aby vo vás vyvolal odozvu. 

Takže takto...

    Everett pretransformoval knihu pre mládež na silný, emotívny a pritom nemilosrdný román o rasizme v jeho najkrutejšej podobe. Tému rozoberá z rôznych uhlov a pohľadov. Jima postavil do popredia a nechal ho prehovoriť - a jeho hlas je silný. Za mňa to funguje skvelo. Nemusíme vždy dostať úplne nový príbeh, stačí sa pozrieť na inú stránku toho existujúceho.

    Prajem príjemné čítanie! :)

Originálny názov: James
Preklad: Anna Chelemendiková
Vydavateľstvo: Grada - Metafora
Rok vydania: 2025
Počet strán: 320

Komentáre

Zverejnenie komentára

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Fiona Davis - Ukradnutá kráľovná

Obraz
     Egypt ma vždy tak nejak fascinoval. Nepochybne je niečo fascinujúce na mŕtvole, ktorá vydrží tisícky rokov a stále je viacmenej freš. Alebo na obrovskom ihlane mrdnutom uprostred púšte, ktorý bol navyše postavený v dobách, keď bol žeriav len vták. A hieroglyf. Existuje vôbec písmo, ktoré je vizuálne príťažlivejšie, než egyptské hieroglyfy? A všetka česť že sa v nich vyznali, naučiť sa 26 písmen latinskej abecedy je jedna vec, ale vyznať sa v zmäti obrázkov, kde každý znamená niečo iné v závislosti od toho, ako sú usporiadané, to chce fištróna. Kniha Fiony Davisovej Ukradnutá kráľovná  našťastie v hieroglyfoch písaná nie je a ešte nám ju aj Marianna Bachledová preložila do slovenčiny.     Písal sa rok 1936 a Charlotte sa na ohromnú radosť svojich úzkoprsých rodičov vydala vykopávať múmie do Egypta. Jeden nález sa jej aj podarí, no potom sa jej celý život zosype ako pyramída projektovaná Eskimákom. O 40 rokov neskôr je z nej asistentka kurátora Metropoli...
Čítať ďalej

Pavel Chodúr - Solus

Obraz
      Často si vravíme, aké sú emócie zbytočné, hlavne keď konáme preemotivovane (rada vymýšľam novotvary, ktoré nikto nechápe, vďaka, že ste si všimli) a za zabudnuté výročie prvého pohľadu do očí musia položiť život modranské taniere po prababke. Ale čo by sa stalo s ľudskou bytosťou, keby bola oprostená od akéhokoľvek emočného prežívania? Stalo by sa z nej bezcitné hovado? Nie tak celkom. Zaujímavú odpoveď ponúka slovenský spisovateľ Pavel Chodúr vo svojej druhej knihe zo sveta tajomného Artura Kobayashiho, Solus.     Svet v nie tak vzdialenej budúcnosti sa spamätal z niekoľkých prúserov, pričom pandémia covidu a následné transformovanie ľudí na kukurice bol tým najmenším. V snahe uľaviť obyvateľstvu od emočného trápenia vznikol projekt Solus, ktorý sľuboval rýchlu a bezbolestnú úľavu od utrpenia. Akurát, že za svoje vzali nielen negatívne emócie, ale aj tie pozitívne a monopol Takeshi corp., ktorý to celé spískal, sa teraz snaží zahladiť stopy. No čo ak je z...
Čítať ďalej

Charlotte McConaghy - Ostrov bouře a ticha

Obraz
       Človek je taký debilný tvor, čo rád berie všetko ako samozrejmosť. Že veď bude zajtra a zajtra bude čo jesť a pozajtra tiež. No čo ak nie? Našťastie aj vo svojej debilite dokážeme myslieť v intenciách krízového manažmentu, a tak vznikli semenné banky (teraz nehovorím o striekaní do téglika, to je zas niečo iné), kde si ľudstvo uchováva semiačka pre prípad, že túto planétu dodrbeme natoľko, že nám už nezostane ani len tá pšenica. A práve takáto semenná banka sa stala dejiskom strhujúceho príbehu v knihe Ostrov bouře a ticha od Charlotte McConaghy. O skvelý preklad do češtiny sa postarala Linda Bartošková.     Ostrov buřňá k ů sa krčí blízko Antarktídy a okrem tuleňov, zástupu tučniakov, vodného vtáctva a nehostinných podmienok ukrýva aj semennú banku, v ktorej sú uložené zásoby semien najrôznejších rastlín pre prípad, že to ľudstvo doserie ešte viac, než doteraz. A ešte rodinu Saltovcov, posledných obyvateľov, ktorí čakajú, kým si more definitívne pov...
Čítať ďalej