Robert A. Heinlein - Mesiac je drsná milenka

O čom to je

    Roku pána o 50 rokov od včuľ sa ľudstvo rozhodlo, že už nebude kriminálnikov živiť zo svojich daní, radšej ich odlifrujú na mesiac a spánombhom, nejak si poraďte. Však si aj poradia, keď sa poradia, že ich už nebaví žiť v područí materskej planéty, ktorú musia zásobovať obilím, a rozhodnú sa vzbúriť. Boja za slobodu sa ujme počítačový mechanik Manuel, ktorý možno nemá o kolečko viac, zato má o ruku menej, profesor, čo je vo veku, keď mu stojí skôr saturácia než dačo iné, revolucionárka Wyoming (môžete hádať, kde sa narodila. Terchová to nie je) a ešte Mike. A práve Mike, superpočítač, ktorému môžu byť ľudské pohnútky u hardvéru, sa stane najsilnejším hráčom v snahe o slobodu Luny.  

Budúcnosť z minulosti

    Títo retro autori sci-fi mali takú fantáziu a technologickú predstavivosť, že dovi. Pán Heinlein nebol výnimkou, "Milenka" mu prvýkrát vyšla, keď veteráni druhej svetovej ešte ani neboli vo veteránskom veku. A mňa ako osobu, ktorá považuje aj stolnú lampu za magický vynález, nikdy neprestane fascinovať,  že spisovateľ, publikujúci v dobe prvých vesmírnych letov, dokázal takto realisticky premyslieť, ako by sa na Mesiaci teoreticky dalo žiť a k čomu by to viedlo, ešte skôr, než si po ňom podupkal Armstrong. Nezjednodušil si to alibistickou predstavou, že Mesiac sa cez noc stal obývateľným priestorom, akurát nemôžete skákať príliš vysoko, aby ste neušli gravitácii. Heinlein vytvoril kolóniu, kde si ľudia žijú ako krtkovia zavŕtaní v zemi, kyslík je vzácna komodita a návštevy matičky Zeme sú nielen riskantné a nákladné, ale aj zdravie ohrozujúce, lebo keď si raz váš organizmus zvykne na menšiu záťaž, zemská príťažlivosť vám riadne pozohýba kĺby. 

Rešpekt k ženám

Pozitívne ma prekvapilo, s akým rešpektom pristupoval pán Heinlein v tomto diele k ženám. Ľudia moji, na Mesiaci medzi bývalými trestancami by som sa cítila bezpečnejšie než v aktuálnej situácii v kostole na pravé poludnie. Heinlein vytvoril spoločnosť, ktorá nie je zväzovaná jedinou predstavou partnerského zväzku, kde ženské telo patrí výhradne jej majiteľke a akýkoľvek náznak neprimeraného správania môže a aj bude odsúdený. Pokojne aj tým, že vás vyrazia do kozmu za to, že ste sa o ňu obtreli v MHDčke. Znie to ako utópia, že kolónia, ktorá si žije prakticky mimo zákona, dodržiava svoju neexistujúcu legislatívu dôslednejšie než my, ale keď raz dostane možnosť vytvoriť si vlastné podmienky, dáte si majzla na to, aby vám aj vyhovovali. 

Hoci autor vyhradil ženám štedrý priestor a nebál sa obsadiť príbeh akčnými hrdinkami, samotná realizácia tu trochu pokrivkáva. Hlavne keď sa zamyslím nad Wyoh, ktorá predstavuje hlavný ženský charakter. Nech dumám, ako dumám, neviem prísť na významnejšiu rolu, než že dobre vyzerala. Ostatní si o nej šuškali, aká je dôležitá a nenahraditeľná, ale osobne si myslím, že nosiť blonďatú hlavu by dokázal aj iný krk. 

Spomienky starej matere

Manuel je rozprávačom a znie, ako že vám to celé vykladá dakde pri pivku. Čo je väčšinou fajn – mimochodom, musím vyzdvihnúť preklad Lucky Halovej, a nie preto, že sme kamky, ale preto, že som jej Manuela uverila aj s každým hovnom a doprdele, ktoré vypustil zo svojich lunatických úst. Miestami ma však štýl rozprávania začínal unavovať – mnoho rozhovorov je totiž len v rýchlosti prerozprávaných Mannym, nemajú formu priamej reči, a to mi uberalo na čitateľskom pohodlíčku. Celkovo sa kniha viac orientuje na procesy než na ich účastníkov – dej a priebeh revolúcie je premyslený do detailov, akcia vyvolá reakciu, slobodná Luna nedostane nič zadarmo k nákupu nad dvadsať eur, a nie všetko klapne na prvú šupu len preto, že si si to tak vysníval a máš modré oči. Menší dôraz je už kladený na samotných aktérov – každý má nejaké výnimočné črty ktorými ich možno odlíšiť od humanoidne vyzerajúceho šutra, ale na nejaké detailné vykresľovanie a psycho si Heinlein nepotrpel. Každopádne, Mike je znepokojivo vizionárskou postavou. Bol napísaný v časoch, keď sa počítačom označovala kalkulačka s pamäťovou funkciou, ale vykazuje mnoho charakteristík nášho kamoša chatbota. A bacha na to, kam to až dotiahol. A akými prostriedkami. Zákony robotiky podľa Asimova ho trápili asi toľko čo deratizátora emočné prežívanie potkana. 

Takže takto...

    Z Big three zostáva mojím obľúbencom nateraz stále A. C. Clarke, ale rada si dám ďalšie randíčko aj s pánom Heinleinom. Jeho štýl mi možno nezapadol do sústavy, ale oceňujem premyslenosť, technologické detaily a dej, ktorý nie je premrštene akčný len preto, aby mohli panáci predviesť efektné laserové pušky. Táto kniha má všetko to, pre čo mám slabosť na sci-fi staršie než CDčká, a ak tiež túžite po jeho koncentrovanej forme, poďte zistiť, prečo je Mesiac drsná milenka.

    Prajem príjemné čítanie! :)

Originálny názov: The Moon is a Harsh Mistress

Preklad: Lucia Halová

Vydavateľstvo: Mamaš

Rok vydania: 2025

Počet strán: 416